31.7. 2010 - Deň 25.

19. Deň putovania - Troják – Hollubyho chata  (19,9km  5,03h)

Troják

Ráno sme sa zobudili do rovnakého počasia do akého sme šli spať. Veci sme mali mokré, spacáky tiež a Mimu začali bolieť kríže. Snáď dôjdeme na Veľkú Javorinu vpohode – tam nás mala čakať Hollubyho chata za 5euro za noc. 

Spočiatku sa šlo strašne, lebo všetko bolo mokré. Najhorší bol úsek k Brezovej. Chodník je síce krásny, ale so všetkou tou vlhkosťou sa z neho stala šmyklávka. Pod Obecnicou sme narazili na starú búdu s ohniskom a menším posedením a tak sme sa naobedovali – Peťo chytili prvý krát menšiu krízu, asi mu už naozaj chýbal domov. Mima sa k nemu neskôr pridala a tak som bola jediná, čo musela držať morálku. Po ceste sme na veľkej lúke videli veľa posedov a ďalšia možnosť na spanie sa ponúkala v posedení  na Hrabine, kúsok od ktorej sa nachádza –konečne- prameň. 

Brezová

Stretli sme tam jedného bicyklistu a dali sme sa doreči. Celkom sa nám smial, čo sme si to vymysleli a jedna z jeho mnohých otázok bola, kde sme spali minulú noc. Mima len mávla spokojne rukou, „áále, v stane..“. Keď som si predstavila, ten polozlomený stan nacpaný v malej búde a na lavičke porozhadzované veci, prišlo mi to dosť smiešne. Rozlúčili sme sa po hodnej chvíľke, stihol nás ešte varovať, že hore je hrozná hmla a pokračovali sme ďalej.

Obecnice

Hrabina

Ďalšie posedenie aj s ohniskom sa nachádzalo kúsok do kopca na Kamennej búde. Je tam aj krásny kamenný domček, ale ten je bohužiaľ zatvorený. Ako sme sa tam po asfaltke blížili, Peťa začali hnevať jeho mokrého nohy. Poznamenal teda: „Asi si vymením jedny mokré ponožky za druhé.“ Trocha ma to zarazilo tak som sa ho spýtala: „ To máš len dvoje?“ a jeho reakcia? „Ešte mám jedny ale tie si šetrím.“ Táto veta vyznela tak zúfalo, že sme sa na naj smiali ešte dva dni. 

za Hrabinou

Po ceste sme stretli dva páriky dôchodcov, ktorí tvrdili, že počasie sa už hore umúdrilo, a týpka, ktorý okolo nás PREBEŽAL a než sme vyšli do polky kopca, už sa vracal naspäť. Aj keď výstup na Veľkú Javorinu nie je namáhavý – len posledný úsek je trocha viacej strmý, ale potom už len nádherný výhľad pod meteorologickou stanicou – neboli by sme proti, keby nám ten bežec pomohol s výbavou. 

Pri Kamenné Boude

Kamenná bouda

Silu nám dobilo aspoň stádo malín a čas sme si zase raz krátili spievaním rôznych slovenských pesničiek. Zapísali sme sa do vrcholovej knihy, oddýchli, lebo sme boli predsa už v cieli, a až po dlhej pauze sme sa pobrali na chatu, kde sme si mysleli, že sa ubytujeme. Situácia sa však zmenila a vysvitlo, že jedna noc stojí 12e tak sme sa aspoň spýtali, či môžeme prespať niekde na pozemku. Samozrejme. 

Mima sa chcela ešte aj okúpať, ale keďže vodu dovážajú, nedala dve eurá za teplú kúpeľ. Ja som si aspoň nebadane vyprala spodné prádlo na záchode. Objednali sme si teda večeru aspoň (jedlo sa nám už skoro minulo, tak nám to padlo vhod) a išli nájsť miesto na spanie. 

V okolí chaty boli postavené zvláštne armádne „stany“ , ale tie sme nezneužili.  Objavili sme na lúke posed  schovaný medzi stromami, a keďže sme sa doňho všetci nezmestili, usalašila sa tam Mima – ja s Peťom sme si postavili dole stan. Peťo trocha stresoval , lebo sa bál, že príde zlý polovník a vynadá nám, že prečo tu stanujeme (na českej strane boli dosť prísne predpisy, čo akože môžeš a čo akože nie), ale nikto neprišiel a my sme sa krásne vyspali. 

Teda..Mima ešte asi po polhodine začala kričať moje meno, a keď som sa nalakano spýtala o čo ide, položila mi otázku: „To ty tu škrabeš na okno, či ...?“. Nie to som nebola ja, a to ma trocha vystrašilo. Ráno sme sa ale zhodli, že to boli asi vetvičky zo stromu, lebo dosť fúkalo.