1.8. 2010 - Deň 26.

20. Deň putovania - Hollubyho chata -  Brezová pod Bradlom (33,3km  8,08h)

Na začiatok úryvok z rannej konverzácie: Mima: „Mám zbytky banbína spred dvoch dní, chceš?“ Peťo s rozžiarenými očami: „Jasnéé!!“ 

Inak sa nám spalo dobre – Mime lepšie v posede, nám trocha nakrivo dole lúkou. To aj tak nebránilo našim rýchlim nohám a prekvapivo rýchlo sme cupkali z kopca na kopec. Mimu síce kríže neprestávali bolieť, ale povedala si, že dnes do Bradla to už dá. Tak sme sa navzájom povzbudzovali pokrikmi a fičali ako také „riťulky“ (tento názov vznikol ako preklep :ako keby sme mali vrtulu v riti). 

"Demidovičov" pomník

Do Myjavy sme veľa prameňov nestreli. Jedine pred Starou Myjavou sa objavila chatárska oblasť a neďaleko bola aj vodná nádrž, ktorú nám okoloidúci turisti odporúčali.Šlo sa pekne a dokonca neskôr na Starej boli vééľmi luxusné zastávky. Priamo na Myjave sme objavili Billu hneď vedľa cigánskeho getha a spokojne sme sa naobedovali. Chyba bola, že sme si až potom šli ocheckovať koľko je to na Bradlo – na Hollubyho chate bol údaj omnoho menší a keďže Mima dneska s nami končila, podľa nového údaju -3hodiny- nestíhala posledný bus z Brezovej. Zhostila sa nás teda panika, že čo ďalej. Nakoniec sa ale podarilo vybaviť odvoz a mohli sme veselo pokračovať. 

V Polianke sme si chceli konečne načapovať vodu – slniečko konečne vyšlo a hodne pálilo. Najprv sme si vyhliadli jednu pani – hneď v prvom domčeku, ale tá nás ignorovala (to sa nám ešte nestalo) a tak sme zašli o pár domčekov vedľa – tam už úspešne. 

Stará Myjava

 

Myjava

Skoro na konci dediny stála pri ceste maketa policajta. Veľmi sa nám páčila, tak sme obetovali drahocenný čas a pofotili sa. Majiteľ domu,  mladší pán, otecko,  si to všimol, uškeril sa a odporučil nám ešte jeho pseudo koníka.  Tento pán stál na kopci za dom

om, tak na nás len zakričal, že odkiaľ ideme. „Z DUKLY!“ kričala som naspať. A jeho odpoveď? „Poďte ku vchodu, dám vám za poldeci!“ 

Polianka

Pred Bradlom

A tak sa aj stalo, dva poldecáky, utopenci, koláče – vraj keby sme boli došli o deň skôr, tak sme mohli spolu s nimi oslavovať, ale aspoň takto nás pohostil aj s manželkou. Bol z nás asi najviac nadšený ako hocikto iný – kedysi, ešte za čias komunistov, okolo jeho domu denne chodili desiatky ľudí až z Dukly, ale teraz? Posledného človeka, čo videl boli dvaja Švajčiari, ktorí robili celý karpatský oblúk. V Rakúsku ich strašili, nech preboha nejdú na Slovensko, že ich okradnú a na Slovensku ich strašili, že ich v Rumunsku zabijú.

Bradlo

Porozprával nám jeho príhody z Maroka, Aljašky , či o tom, ako značkoval Bukovské lesy a o jeho príhodách na Zakarpatskej rusy. Bolo vidno, že mu veľmi dobre padlo, takto si zaspomínať. Aj napriek časovej tiesni, sme sa hodne zdržali a potom sme to museli dobiehavať. 

 

Za Poliankou sa zbytočne schádza do „dediny“ a naspäť hore. Ale potom už len vytúžené Bradlo. Bola som tak zničená, že som skoro odbehla posledných pár metrov, zakričala si, zvalila sa, vyzula a užívala si ten spokojný pocit, že sme konečne oficiálne prišli na koniec cesty SNP.  Bosá som došla až na pomník a nechala sa víťazoslávne odfotiť. Potom nasledoval Peťo a Mima.

Tí si objavili na nohách kliešťov (z ktorých mala Mima panickú hrôzu) a partia starších ľudí vedľa im ich vyťahovala – ešteže som mala podkolienky! Po tejto menšej operácií došiel mimin odvoz – jej mamka s priateľom, ktorí boli neďaleko.  Pre mňa a Peťa doniesli poklady vo forme ovocia, syru a šunky. O pol ôsmej sme sa rozlúčili, rozdelili a už len vo dvojici sme išli nájsť miesto na spanie. 

 

Pôvodne sme chceli spať za Brezovou, ale na to už nebol čas. Zamierili sme za kostol, spýtali sa na fare, či vedia o nejakom mieste a po dvoch neúspešných pokusoch utáboriť sa (psy z vedlajšej záhrady nás vyhodili) sme sa hodili za kostol k nejakej lúke. Rýchlo navarili a ja som totálne zničená zaspala jak nič. Na ďalší deň sme mali plán ísť čo najďalej.