23. - 25.7. 2010 - Deň 17 - 19.

23. 7. 2010 Piatok  – 3. „oddychový“ deň – Jarabá

Prvý deň ráno sa hneď vyriešili naše problémy so svetlom, celé to spočívalo v správnom natiahnutí jazýčka, ako mi povedal zamestatnec stredoslovenských elektrární. Veselo sme si teda mohli piecť a variť.

Ako prvé sme si spravili guláš – ten sa varil strašne dlho, tak Peťo otvoril 5 ročné granko len polroka po záruke a 13 ročné oblátky. Pochutil si na tom ako malý a keď objavil 8 ročný džem 2 mesiace po záruke potešil sa ešte viacej, aké má hody. Zaujímavé je, že sa mu nič z toho nestalo. Nakoniec sa guláš uvaril, my sme ho zlupli a šli sme sa aspoň prejsť po dedine k horenej minerálke za obcou.

Večer sme sa ešte učili hrať na gitare a o polnoci sme si ešte spravili „rožnavské chlebíky“ teraz ale len s banbinkom a maslom. Aj tak boli bohovské.

24. 7. 2010 Sobota  – 4. „oddychový“ deň – Jarabá

Konečne som sa vyspala! Postupne sa zobúdzali okolo obeda a na „raňajky“ sme si spravili párkové hody. Dnešný plán bol spraviť si čučoriedkový koláč – najlepší koláč na svete pokiaľ je spravený tu. Za ani nie hodinku sme mali vyše litra čučoriedok a chýbalo nám len maslo (mali sme len 50g a potrebovali sme    raz toľko) a 3deci mlieka.

Všetko Mima bez problémov požičala od susedov a vyšťavilo ju to tak, že na hodinku zaspala – práve kým sme to s Peťom všetko dali dokopy. Pôvodne sme mali v pláne odniesť každému po kúsku, ale bolo to tak dobré, že nevydalo. Prepáčte! Aj guláš sme dojedli, lebo ešte ostal z predchádzajúceho dňa a tak sme sa  napchali na prasknutie.

Večer sme si ešte oprali – ručne. Tak neskutočne čiernu vodu som nevidela. Trvalo mi to strašne dlho, lebo som ju stále menila. Peťovi sa také nechcelo, tak všetko opral v jednej, a potom sa divil prečo mu všetko smrdí snáď ešte viac. Unavený sme neskoro šli spať do mäkučkej postielky.

 

25. 7. 2010 Sobota  – 5. „oddychový“ deň – Jarabá

Chceli sme ráno vyrážať ale počasie nám nedovolilo – posledné dva dni sme hrebeň ani nevideli, aj keď v doline nepršalo..moc.. Toto ráno ale tromflo všetko. Úplný koniec sveta a my sme boli radi, že máme teplúčko a strechu nad hlavou. Celý deň sme viac menej rozmýšlali nad naším plánom – ako ďalej. Mama nás odrádzala ísť ešte na hrebeň, ale my sme nechceli čakať, ale zároveň sme si chceli vychutnať Nízke Tatry v ich plnej nádhere.

Keďže som vstala skorej ako ostatný, začala som si robiť chlebíky vo vajíčku – na starej panvici, bolo to tažké, ale stálo to za to. Neskôr vstal Peťo tak som mu ešte spravila praženicu. Koľký luxus .. Na obed sme mali ražniči bez tých tyčiniek, na ktoré sa to pichá, ale bolo bohovské. Spravili sme si k tomu aj ryžu – tam si nakydali VŠETKO korenie, čo sme videli, a to teda niektoré je snáď staršie ako ja.

Večer sme boli zúfalí, lebo sme nemali plán, tak nám pomohla pani Triumf-ka a neskôr Jelínek. Vyriešili iba to, že ozdobné perníky z kredenca nám chutili, prskavky sme síce už nezjedli, ale aspoň sme si ich zapálili a dostali sme nápad prestopovať sa až do Chorvátrska.

Nakoniec sme si len spravili kakaové rezance, samozrejme s minimálne 5 rokov starých surovín, a na variči si spravili zo jednu sáčkovú vec a išli späť. Bez plánu. A to sme volali aj našim vraj budúcim spoluputovníkom – dozvedeli sme sa ale len, že nakoniec s nami nejdú – sú to kripli a nechce sa im:D