2. „oddychový“ deň - Kloptáň
 |
| Kloptáň ráno |
Chceli sme pokračovať po červenej do Štósu, ale zobudili sme sa vo veľkej hmle. Po chvíľke nám došlo, že to je vlastne mrak a keď začalo hrmieť, bolo nám jasné, že si musíme švihnúť, lebo to môže byť celkom nebezpečné. Dunenie sa ozývalo čoraz bližšie a bližšie, až kým sa do hodinky nestrhla taká búrka, že obloha blikala ako skratujúci vianočný stromček. Ako blesky bili všade okolo nás, ledva sme stihli zutekať z najvyššieho bodu naokolí a zabočiť na neznámu lesnú cestičku.  |
| Veľa druhov vody |
Tam sa nám pošťastilo a objavili sme zrub – asi 100 metrov po vrcholom medzi stromami. Za tú chvíľku, než sme zbehli o niečo nižšie bol každý z nás do nitky premoknutý – keby nás toto chytilo v noci tak nám ta útulnička moc nepomôže – behom 15 minút bola mokrá zvonka aj zvnútra ako sa tam liala voda. Ale tento zrub bol o niečom inom – maličký, ale s krbom, váľandami, dokonca aj s nejakými nekazivými potravinami.
Navečer prestalo liať, tak sme si vonku natiahli trocha nohy. Inak sme len ležali a relaxovali. Najhorší problém bola voda – nikde žiadna nebola. Tak sme nabrali jednu z kaluže, ďalšiu z vytvoreného dažďového potôčika a tretiu sme nachytali – prestreli sme pršiplášte ako lievik a tak sa nakvapkávalo do ešusov. Bol to super nápad, len neodporúčam túto dažďovú vodu piť na druhý deň – strašne stuchne. Ja som s ňou musela zapiť lieky a teda musela som sa veľmi premáhať. Taktiež neodporúčam sušiť veci príliž blízko pri ohni – môže sa vám stať, že sa vám začnú odliepať podrážky alebo že vám časť obhorí, ako to schytali Robove a Suchého boty. Keďže to bola maličká chatka, aj miesta bolo málo, a tak Robo spal na zemi a strašne sa chcel vsáčkovať ku Kubovi pod strechu, lebo sa bál zvery, ktorá by mohla prísť cez dvere. Ja s Peťom sme sa tlačili na jednej drevenej váľande, lebo druhá posteľ bola obsadená Suchým. Zvyšné miesto pod strechou bolo okakané od kún, tak tam sa nikomu nechcelo. Až takí zúfalí sme neboli.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára