30.7. 2010 - Deň 24.

18. Deň putovania - Drietomá  - Troják // (17,1km 4,54h)

Na druhý deň ráno ešte lialo, a lialo celé doobedie. Pán farár nás prišiel zavolať na raňajky – perfektné lečo – a ostali sme aj na obed – skvelú polievku, skačanské melance.  Keby sme sa na ďalší deň dostali až na Bradlo, máme kde spať, ale kedže bolo pol druhej,  keď sme odchádzali a pred nami vyše 65 kilometrov, nevideli sme to reálne. Aj tak sme sa ale friško pobalili, rozlúčili, poďakovali a zamierili do Čiech. 

Začínalo sa dosť  zle – ešte poprchalo, občas spŕchlo, všetko bolo mokré, tak sa strmý kopec šmýkal. Boty nám rýchlo premokli, ale nevadilo nám to. Keď mraky trocha ustúpili, výhľady boli nádherné. Na hraniciach sme stretli otca s dcérou ako venčili psa, tak nám dali typy a triky, kde sa tu dá asi spať – najbližšie na zastávke pri dákom kiosku. 

Machnáč

Pýtali sa nás, čo nás to napadlo, ísť na takýto výlet, a Mima, výmyselník, odpovedala: “nemali sme mesiac, čo robiť, tak sme išli na túru“ :D Nakoniec sme prišli na asfaltku, kde sme stretli staručkú babičku z Prahy. Porozprávala nám ako s kamarátkou prechodili Vysoké Tatry len s batôžkom plným varených vajec a syra. Ako každý, aj ona bola nadšená, že mládež ešte pozná lesy, ale museli sme sa s ňou rozlúčiť pomerne skoro, lebo bolo sedem a my sme nevedeli kde budeme spať.

 

Za rohom bola spomínaná zastávka, celkom dobre strategicky umiestnená, ale domáci nám odporučili jednu inú „kousek výš“. Z kúštika vyššie bola taká hodinka cesty, ale stálo to za to – pod stromom, trocha od cesty, stála drevená búda s betónovou podlahou. Vedľa mal byť penzión Troják, ale bol zavretý. Bola tam chata, kde nám načapovali vodu a Mima sa ich spýtala, či by sa u nich nemohla osprchovať – pani na ňu troška zmetene pozrela, ale privolila. 

Celá nadšená Mima sa len usmiala a povedala: “idem sa len.. zložiť a hneď som tu“. Už so videla ako vraví „idem sa ubytovať“čo mi pri predstave búdy, kde sme mali spať, prišlo hrozne vtipné. Neviem prečo nás napadlo, že si dovnútra zastávky postavíme stan, každopádne sme sa nad tým zamysleli, až keď bol hotový. Po tme sme navarili večeru, Mima zistila že sáčik cestoviny s rajčinami a mozzarelou je oničom  a celí ustatí šli spať. 

Podotýkam inak, že ako sme vyšli hore do kopca na Mikulčin vrch, celý bol v oblaku narozdiel od tej dolnej autobusovej zastávky. Ale aspoň nás čakala na druhý deň menšia štreka.