2. deň putovania - Nižná Jedľová – Kurimka //(17,4km 4,44h)
 |
| Svidník |
Najhoršie bolo prvé dni vstávanie, ale keď si človek zvykol, išlo to hladko – aspoň pre mňa. V Svidníku sme si kúpili Milu – čokoládový poklad a spestrenie našich najbližších 30 dní. Samozrejme sme si nenačapovali vody, lebo sme si mysleli, že hore sa dá nájsť prameň ľahko.
 |
| Výhľad na Svidník |
Mýlili sme sa. Na čiernu horu šla cesta dlhá, suchá a strmá. Jedinou odmenou bolo posedenie na Hore, či krásne výhľady z Ostrého vrchu alebo z už spomínanej Čiernej hory, kde nás čakala nádherná rozhladňa, a kde sme si na ohni opiekli klobásky – bola to celkom drina, keďže všetko bolo po dažďoch mokré. Dokonca sme stretli partiu turistov zo Svidníka aj s ich kamarátom z Austrálie. Okrem iného nám povedali, že vodu tu nikde nenájdeme, čím nás veru potešili, lebo sme mali horko-ťažko jednu pollitrovku. Prameň mal byť už pred Ostrov lúkou, ale pokiaľ človek nevie, kde je, tak ho nenájde – aby som citovala jedného z turistov.
 |
| Hora |
Smäd nás teda hnal ďalej. Z Čiernej hory sa šlo striedavo únavne hore a dole až k Lazovému sedlu, kde sme zahliadli značku „prameň“, ale nič také sme nenašli – po vode len stopa v podobne bačoriny pod našimi nohami. Ale tak zúfalí sme (zatiaľ) neboli. Aspoň, že kúsok bola obec Kurimka.
 |
| Ostrý vrch s posedom |
Cez dlhé pole popri lese sme sa dostali na asfaltku a zakotvili sme v 3. dome vľavo od začiatku. Dali nám dva poháre piva, poldecáky živej vody, strapce čerešní a poradili nám, ako ísť: mala to byť skratka, čo znelo lákavo, ale nakoniec sme sa na to vykašlali. Nebudeme si to predsa uľahčovať, keď nemusíme! Tiež nás vystríhali pred ďalším ghettom, do ktorého sme aj tak na druhý deň skoro odbočili. Nohy sa mi len tak z toľkého pohostenia motkali a tak sme sa rozhodli, že je najvyšší čas ísť. Týmto by som tejto rodinke chcela veľmi pekne poďakovať a odkázať: My sme nakoniec do tej Bratislavy došli!
 |
| Čierna hora |
Pozývali nás aj u nich spať, ale my, počúvnuc aspoň túto ich radu, sme to hodili za potok pri dedine. Jediný problém bol, dostať sa tam. Museli sme sa prebíjať cez stromy, potok a pŕhľavu. Mali sme však svätý pokoj a mohli sme nerušene pozorovať srnky. Zlatý klinec večera bolo naše kráľovské jedlo – cestoviny s banbínom, slaninkou a Peťovými šampiónmi v konzerve – nabudúce možno vytiahne z ruksaku aj pizzu alebo iné luxusné jedlo.
 |
| Výhľad z Čiernej hory |
Zalahli sme spolu so slnkom, ale noc zase nebola bohviečo, pretože som si dorantala nohy o vysokú trávu, v ktorej sme boli a strašne to svrbelo. Chudák Peťo ma musel strašne ľúbiť, lebo som sa vrtela ako zmyslov zbavená.
 |
| Sedlo Makovica |
Poznámka: Každý večer volávam s mamkou aby ma poinformovala o tom ako bude a aby som jej povedala ako sa máme – nech sa nezblázni od strachu. A tiež mi oznámi ako sa darí akémusi Jakubovi, ktorí nás zrejme dostihne (sledovala ho cez www.cestasnp.sk). Vtedy sme ešte nevedeli, ako dlho spolu pôjdeme a že sa z nás stanú kamaráti.
 |
| Pred Kurimkou |
 |
| Lazová lúka |
Smäd nás teda hnal ďalej. Z Čiernej hory sa šlo striedavo únavne hore a dole až k Lazovému sedlu, kde sme zahliadli značku „prameň“, ale nič také sme nenašli – po vode len stopa v podobne bačoriny pod našimi nohami. Ale tak zúfalí sme (zatiaľ) neboli. Aspoň, že kúsok bola obec Kurimka. 
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára