5. deň putovania - Bardejovské kúpele – Chata Čergov (27,4km 7,34h)
 |
| Bardejov |
Budíček o 6:00 a po vyhodení Tomáša na autobus sme namierili do Bardejova. Mierne sme sa stratili medzi záhradkami, ale o ôsmej sme už sedeli pred Billou, kde Kubo vylial všetkú liečivú vodu z Bardejovských kúpeľov a radšej si kúpil Clever-vodu za pár centov.
Prosím pekne, moja predstava, že Tesco je všade, sa nezakladala na pravde –v Bardejove ho nenájdete. Za to ale majú krásne centrum s bazilikou sv. Egídia, kde sme sa poctivo pofotili. Po oprave môjho rozpadávajúceho sa batoha na jednom zo sídlisiek, cesta pokračovala po asfaltke von z Bardejova a skrz zarastenú lúku do Miháľova.
Hneď na jeho začiatku je pri lese pekný altánok a voda sa dá samozrejme dočapovať u miestnych. Tu by som ale podotkla, že my sme sa ich trocha báli. Postupne začali pekne oblečení vychádzať zo svojich domčekov a všetci, ako ťahaní neviditeľnou mimozemskou rukou, smerovali k neznámemu miestu. Keď sme zbadali časť tohto stáda pred kostolom, došlo nám: veď je nedeľa! Osviežili sme sa a pokračovali sme ďalej, prv než by aj nás chcel niekto očarovať. Peťo ešte posledný krát skúsil minerálku z kúpeľov, ale napriek tomu, že mu spočiatku veľmi chutila, aj on zhodnotil, že po pár hodinách zmení farbu, vôňu a ja by som povedala, že aj chemické zloženie a stane sa tou najhoršou vodou, akú kto kedy pil.
Zo strašidelnej dediny, kde ani krčmu nemali a možno nám aj tú vodu zakliali, sme utekali po prašnej ceste k autobusovej búde. V diaľke zurčal potok, čo ma veľmi lákalo, lebo bolo minimálne 50stupňov, ale len sme si oddýchli a po nekonečnej asfaltke sme došli až do Hervartova. Malá pekná dedinka, s dreveným kostolíkom, kde sa doslova zastavil čas (viď foto). Bohužiaľ krčma bola až od štvrtej a obchod sme zase raz nevideli.
 |
| Hervartov |
Nasledoval výšlap na Žobráka, ktorý mal podľa smerovníkov trvať niečo vyše polhodiny, ale neviem, či dotyční mal turbo v zadku alebo ako to je možné: my sme šli dobú hodinu a pol a skoro sme dušu vypustili. S cestou sa nikto nekašlal, viedla rovno hore, ani najmenšie serpentínky neexistovali . Preto sme boli tak radi, keď sme konečne vyšli na rozhladňu.
 |
| Výhľad zo Žobráka |
Ja som sa zdržala len chvíľu vďaka svojmu strachu z výšok, a tak som stihla pokecať s milou partiou Poliakov. Dozvedela som sa o medveďovi, ktorý navštívil hotel v Tatrách, o patrií vlkov, ktorá sa tu túla (keď sme neskôr objavili kostru žozratého tvora nebolo nám všetko jedno) a medveďovi, ktorí ale chodí opačnou stranou, než ideme my – aspoň, že to!
Cesta k chate Čergov nebola zlá, len Kubove GPSko ukazovalo úplne inak a z vrchola Čergova sme to mali len kúsok ku chate – k nášmu snu o mäkkej posteli. Napásli sme sa teda čucoriedok, nafotili panorámy a pobrali sa strmo dole. Peťo už mlel z posledného, jeho achilovky sa nebezpečne ozývali. Úspešne sme sa ale dopracovali až ku chate,..ktorá ale vyzerala akosi prázdno.
 |
| Výhľad z Čergova |
 |
| Sedlo Čergov |
A bohužiaľ sa nám to len nezdalo. Klopali sme, klopali a nič. A keď sme zavolali, arogantný pán nás odbil, že šiel na nákup do Prešova a nevie, či sa vráti. To, že bolo len šesť hodín a víkend, takže mali mať otvorené, mu asi bolo jedno. A asi aj tá nálepka horskej služby, ktorú mali pri dverách, bola len pre zábavu. Nezostávalo nám nič iné len sa zložiť pod schody a nájsť vodu.
 |
| Chata Čergov |
Tú sme chvalabohu našli pri jednej z chatiek, aj s kadibúdkami, ku ktorým som nadšene vybehla – ale každá bola zatvorenáL Peťo si vyložil konečne z batoha nepotrebné veci ako sójové plátky, utierku a kadečo iné, že im to tu nechá a išli sme spať dúfajúc, že zajtra bude môcť Peťo dobre chodiť.
 |
| Megamala a megavelka lekarnicka |
|
Budíček o 6:00 a po vyhodení Tomáša na autobus sme namierili do Bardejova. Mierne sme sa stratili medzi záhradkami, ale o ôsmej sme už sedeli pred Billou, kde Kubo vylial všetkú liečivú vodu z Bardejovských kúpeľov a radšej si kúpil Clever-vodu za pár centov. 
Hneď na jeho začiatku je pri lese pekný altánok a voda sa dá samozrejme dočapovať u miestnych. Tu by som ale podotkla, že my sme sa ich trocha báli. Postupne začali pekne oblečení vychádzať zo svojich domčekov a všetci, ako ťahaní neviditeľnou mimozemskou rukou, smerovali k neznámemu miestu. Keď sme zbadali časť tohto stáda pred kostolom, došlo nám: veď je nedeľa! Osviežili sme sa a pokračovali sme ďalej, prv než by aj nás chcel niekto očarovať. Peťo ešte posledný krát skúsil minerálku z kúpeľov, ale napriek tomu, že mu spočiatku veľmi chutila, aj on zhodnotil, že po pár hodinách zmení farbu, vôňu a ja by som povedala, že aj chemické zloženie a stane sa tou najhoršou vodou, akú kto kedy pil.
Nasledoval výšlap na Žobráka, ktorý mal podľa smerovníkov trvať niečo vyše polhodiny, ale neviem, či dotyční mal turbo v zadku alebo ako to je možné: my sme šli dobú hodinu a pol a skoro sme dušu vypustili. S cestou sa nikto nekašlal, viedla rovno hore, ani najmenšie serpentínky neexistovali . Preto sme boli tak radi, keď sme konečne vyšli na rozhladňu. 
Ja som sa zdržala len chvíľu vďaka svojmu strachu z výšok, a tak som stihla pokecať s milou partiou Poliakov. Dozvedela som sa o medveďovi, ktorý navštívil hotel v Tatrách, o patrií vlkov, ktorá sa tu túla (keď sme neskôr objavili kostru žozratého tvora nebolo nám všetko jedno) a medveďovi, ktorí ale chodí opačnou stranou, než ideme my – aspoň, že to! 
A bohužiaľ sa nám to len nezdalo. Klopali sme, klopali a nič. A keď sme zavolali, arogantný pán nás odbil, že šiel na nákup do Prešova a nevie, či sa vráti. To, že bolo len šesť hodín a víkend, takže mali mať otvorené, mu asi bolo jedno. A asi aj tá nálepka horskej služby, ktorú mali pri dverách, bola len pre zábavu. Nezostávalo nám nič iné len sa zložiť pod schody a nájsť vodu. 
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára