7.7. 2010 - Deň 01.

1. deň putovania - Duklianska výhľadňa – Nižná Jedľová  //(21,4km - 5,16h)

Duklianska výhľadňa

Ráno to bolo o niečo lepšie – už len mrholilo a bolo svetlo! Zistila som ešte, čo vravia SHMÚ predpovede, našli hraničný kameň a dosť neskoro sme sa pobrali. Pofotili sme sa s každým monumentom, hlavne pri veľkom duklianskom pomníku, to sme ale ešte nevedeli, koľko ich počas cesty uvidíme.

Dukliansky pamätník

Prvá časť do Medvedieho bola krásne značená – nám sa ale aj tak podarilo zájsť do Krajnej Bystrej (zle sme pochopili šípku ukazujúcu zmenu smeru o skoro 360 stupňov a precitli sme až pri peknom bocianovi v záhradke oproti ghettu) a tak sme stratili skoro hodinku času. V Medveďom sme nabrali vodu (nechtiac sme jednu fľašku zabudli niekde položenú.. áno áno viem, sme teľce..) a to práve u staručkého pána, o ktorom som čítala na internete – posledný dom pri východe z dediny. Varoval nás, že v lese zvážajú drevo a že je to tam dosť zlé aj za sucha a nie ešte v takomto počasí. Nám to nevadilo – puťák práve začal a my sme mali kopec síl.

Cesta však bola omnoho horšia ako sme si mysleli – doplnili sme energiu cukrom a brodili sa blatom, kríkmi a všetkým možným. Peťo zle stúpil a odvtedy ho ešte týždeň bolela noha, alebo to možno bolo len presilenie, lebo jeho vak vážil dobrých 30kil ( z perličiek, ktoré v ňom vláčil spomeniem sójové plátky, či utierku na špinavé riady). Vo Vyšnej Písanej sme sa komplet umyli od blata – mala som pocit, že okrem svojho batoha ktorý mal riadne vyše 20kilo vlečiem minimálne raz toľko špiny. Babka v okne pri potoku mala zrejme zábavu, lebo celý čas z nás nespustila oči. My sme ale boli spokojní, najmä Peťo, lebo našiel super turistické ponožky :D Ja som si obliekla jeho veci – mala som len jedny dlhé nohavice - a po asfaltke sme kráčali ďalej. 

 

Utulnicka kusok za Duklou

V Nižnej Písanej nám staršia tetuška sama od seba poradila, kde môžeme nájsť vodu – dolu dedinou, cez potok bude mohutná lávka a tam je rúra s pitnou vodou. Zásob sme síce mali dosť, ale aj tak sme okoštovali – ako inak bola skvelá. Nasledovalo Údolie smrti, nekonečná asfaltka a ďalšia plejáda historických tankov a inej zbroje. Až ma zmrazilo, keď som si uvedomila, koľko tu toho muselo byť počas bojov. Aspoň že začalo svietiť poriadne slnko a my sme postupne mohli kompletne uschnúť. 

Takto sme došli až do Kapišovej - strašne ustatí z ťažkých batohov a premárneného času brodením sa. Po menšom oddychu na lavičke pri autobusovej zastávke sme chytili našťastie druhý dych a svižko sme vybehli na kopec smerom na Nižnú Jedľovú. Hore bola krásna veľká lúka s úžasným výhľadom, dokonca aj prespať by sa dalo, ale povedali sme si, že zlezieme, keď sme až tu. A radosť nás skoro opustila. Druhá strana kopca bola otrasná, veľké kravské šľapaje znemožňovali prechod a na jednom úseku, už skoro v dedinke, nejaký génius zahatil cestu drôtom, takže sme ho ako akrobati museli s tými veľkými batohmi preliezať. 

Nad Kapišovou

Nižná Jedľová

Nižná Písaná

V tejto obci,  Nižná Pisaná, sme chceli už definitívne prespať – ja som bola úplne odrovnaná – neprešli sme toho veľa, ale na prvý deň v nie práve najpriateľskejšom počasí toho bolo na mňa dosť.  Každopádne NIKDE ale NIČ nebolo. Objavili sme však chatkársku časť, kde sa pri ceste rozprestieral dosť široký trávnik... a stan bol už aj postavený. Ledva som si sadla a dala do seba polievku ako som bola unavená – a po takomto ťažkom dni nie je nič lepšie ako ukecať niekoho, aby vám dal masáž . Spalo sa krásne, lebo po ceste nič nechodilo a boli sme viac menej v civilizácii, takže sme sa nemuseli báť príšer ako minulú noc. Navyše sme mali aj svoj súkromný potok, takže aj hygiena bola .