6.7. 2010 - Deň 00.

  Ako sme sa dostali na Duklu

Hneď ako som o 7:55 vyrazila z bratislavskej hl. stanice začalo pršať – naozaj ma to potešilo, bo mamka, ktorá robí na SHMÚ, ma strašila, že idú fronty  a že kam sa to ideme zapatrošiť, keď celé Slovensko sa len pomaly spamätáva z povodní  a ďalšie sa ešte očakávajú. Mno, nič nie je lepšie ako podpora zo strany najbližších!  A aby toho nebolo málo, počas cesty nám  začal horieť posledný vagón. Možno ho Peťo podpálil ako nastupoval do vlaku v Kraľovanoch. 

Troška dobrodružstva na začiatok predsa nezaškodí a s polhodinovým omeškaním sme sa dostali do Kysaku – kde mali záhadne všetky vlaky meškania. Až neskôr mi došlo, že to bolo asi pre to, že celý východ bol mesiac pod vodou a sa z toho nestihol spamätať. Veď viete zo správ, že napríklad v Kysaku sa podmyla trať. Tak snáď keď to nejde po ceste, pôjde to po horách! Natrafili sme teda na ten správny prípoj do Prešova, kde sme mali 2hodinovú pauzu, lebo sme prišli neskoro. Objavili sme hneď pri vchode na autobusovú stanicu skvelú zmrzlinu – kopček veľký ako v Chorvátsku za 50cenotv! Hneď ma hnev, že sme zmeškali autobus, prešiel. Východ sa zdal každopádne ako iná krajina, tak som si povedala, že radšej idem skontrolovať cestovné poriadky – vysvitlo, že všetko chodí inak a keby sme sa boli hneď pozreli na tabule, tak sme už mohli cestovať. Našťastie onedlho išiel ďalší a my sme sa trepali dobrú hodinu a pol cez každú dedinku až do Svidníka. 

Svidnik

   Tu začalo zase raz pršať – teraz už veľmi výdatne, tak sme sa aspoň skúsili schovať na polorozpadnutej autobusovej stanici, kde mi chýbali len tie slamenné rolky, ktoré sa kotúľajú mestom v každom horšom westerne.  Niečo po siedmej prišiel náš autobus do Vyšného Komárnika – taktiež sa trepal cez všetko, čo videl aj nevidel. Pozoruhodne mala každá dedinka v mene „Krajná“ – žeby chceli naznačiť, že sme na konci sveta? Po vstupe do obce Krajná Bystrá mi až prešiel mráz po chrbte, keď sa pred nami objavila rómske ghetto – rozostavané pseudo-domy, špina, milión ľudí a psy. Paradoxne kúsok za touto „štvrťou“ sa nachádzali krásne upravené domčeky s umelými bocianmi v záhradkách – to je zrejme nejaký symbol východu ako sme neskôr zistili (hmm... oboje – aj bociany aj tento kontrast). V dedinke Krajné Čierno (odbočil tu z hlavnej cesty na raz tak užšiu cestu, až som sa divila, že prejdeme) zase bolo vidno ako sa hlavná cesta po prívaloch dažďa prepadla a my sme šli po náhradnej. V polke obce sa pri krčme obrátil späť a pokračovali sme ďalej.  

Vyhodili nás pri ...hmm.. ničom. Nevedeli sme kam a vodičov sme sa hanbili spýtať – už aj tak a nás pozerali ako na dvoch debilov, ktorí si z nich robili srandu - dobrovoľne tu vystúpili ako keby tu bol dáky turistický areál... alebo aspoň niečo. Mysleli sme si, že po veľkej ceste sa nikam nedostaneme – veď ideme putovať do lesa nie po ceste, lenže milý pán v dedinke nás aj tak nasmeroval naspäť – pekne po ceste a budete tam. 

A tak sme sa vybrali popri reštaurácii, oproti bolo veľký pamätník a ešte neskôr už hraničný priechod. Pri ňom, pri maličkom pamätníku stál smerovník – tu začínala slovenská časť E8. Pocítila som dva zaujímavé pocity – prvý, nejako som od toho miesta po úmorných dvanástich hodinách cestovania očakávala viacej, alebo aspoň niečo iné;  a druhý, vôbec mi nešlo do hlavy, že som na druhom konci Slovenska. Keďže bolo už šero a navyše začínalo zase pršať, vybrali sme sa rýchlo nájsť miesto na spanie – vybrali sme platz rovno pod výhladňou – zdalo sa nám to najbezpečnejsie (pôvodne som chcela nájsť to slávne lietadlo, v ktorom každý spával, ale nezadarilo sa :/). Každopádne sme v noci ani oko nezažmúrili a stále len počúvali, čo nám to žuje pri hlave a či to nechce prísť žuť aj nás. Vietor bičoval náš stan ako splašený a dážď nepríjemne dunel, kým sme sa len drkotali objatí ako vo zveráku – idylka ako zo správneho hororu.