27.7. 2010 - Deň 21.

15. Deň putovania – Čičmany – Dolná Stredná (15km 4,12h)

Toto bol deň, kedy sme sa asi milión krát stratili.  A nie našou vinou – viac menej.. Ale pekne poporiadku. 

Za Čičmanmi

Ráno sme zase raz nepočuli budík, ale odnieslo si to len 15 minút. V noci bola sakramenská zima, ale nikto nezmrzol. Ani Mima pod stolom. Než sme vôbec vyliezli zo spacákov, počuli sme len posmešky okolitých robotníkov. Hneď pri nás bol miestny obchod, v ktorom som objavila aj zubné kefky, takže som bola v suchu(moja stará ostala na chate). Prekĺzli sme ešte na toaletu na miestny úrad a niečo pred ôsmou sme mohli vyrážať – aj so psom, ktorý sa k nám pridal. 

Strážov

Polhodiku za Čičmanmi sme objavili prázdne budovy a potom sme sa stratili prvý krát – posledná značka bola pri strome, kde mal človek dve možnosti – dve cesty – jedna popri lese do kopca, druhá rovno. Peťo GPSko ukazovalo úplne inak tak sme si museli tipnúť. Šli sme teda rovno, ale keď sme nevideli žiadnu ďalšiu značku vrátili sme sa skúsiť druhú cestu. 

Okolo posedu sme prešli cez potok, tu aspoň udávalo GPS správny smer. Lenže zrazu sa ozvala strašná rana ako z dela len niekoľko desiatok metrov od nás. S krikom a pískaním sme zobrali nohy na plecia a utekali späť na rázcestie – pokiaľ tadiaľ vedie značka, sme v keli. Rozmýšľajúc, čo ďalej, sme stretli partiu Poliakov. Porozprávali sme im, čo sa nám stalo – vraj to bol zvuk, ktorý vzdáva stíhačka, keď prepína na nadzvukovú rýchlosť (v tejto oblasti sa dosť hojne pohybovali stíhačky, tak sa nám to zdalo aj celkom pravdepodobné, aj keď ten pocit, že to boli pytliaci, alebo niekto na love, sme nemohli nechať tak). 

Keďže sa partia Poliakov vybrala na Strážov, rozhodli sme sa ich sledovať, my sme tam predsa tiež mali cestu. Pokračovali rovno a aj značku sme videli, po hodnom čase. Výšlap na Strážov patril k tým náročnejšim, no na vrchole sa nám to vynahradilo – síce nebolo úplne krásne ale ufúkané a uzimené počasie, výhľad bol aj tak krásny. 

Zliechovský jaseň

Z kopca viedla zase strmá cesta dole a narazili sme aj na jednu zrúcanú búdku – vyvieral tam prameň. Nad ním v sedle ale bol normálny, funkčný. Cesta cez lúku a boli sme v Zliechove, kde nás hneď privítali upútavky na zliechovský hudobý Pustohlav a historický strom, v ktorom sa kedysi podľa legiend ukrývali partizáni. Nakúpili sme si, čo bolo potreba a na luxusnej zastávke sme sa naobedovali – stihli sme spoznať jedného starčeka a starenku, ktorí nám rozprávali o Zliechove, a tak sme sa im páčili, že nás aj na obed pozvali – my sme sa ale ponáhľali ďalej. Chceli sme zájsť až do Trenčianskych Teplíc a to bola ešte riadna štreka. 

Vybrali sme sa teda ďalej cez Košecké rovné do Kopca. Za Zliechovom Peťo ešte vyrúbal 2 malé stromčeky a spravil každej paličky. Bolo to celkom zaujímavé, lebo okolo chodili autá, veď sme boli na jedinej ceste spájajúcej Zliechov s okolitým svetom, a každý sa na nás nechápavo pozeral. Spokojne po polhodinke aj s paličkami sme pokračovali. 

Zliechov

Lenže v polke lúky nad Košeckými rovnými zmizla značka – teda aby som bola presná – niekto ju veľmi dôkladne premaľoval. Strávili sme minimálne hodinu, ak nie aj dve pokusom predrať sa dole – počas našej púte sme zažili veľa húštin, ale táto vyhráva bezkonkurenčne prvé miesto. Keď sme mali spodný chodník skoro na dosah, zrazu len pri mne niečo nebezpečne zašuchotalo a asi polmetra odomňa preskákala srnka. Skoro ma porazilo. Druhý krát. Na chodníček sme sa nakoniec dostali. Vedeli sme, že musíme zísť do doliny a oddtiaľ do Kopca popri ceste. 

V polke doliny (bolo už dobrých 5 hodín) sme streli milé dievča – Barborku – týmto ju pozdravujem – ktorá z nás bola hotová, na čo sme sa to dali. Mala namierené k jej kamarátovi Jankovi v doline a vymyslela, že môžeme uňho prespať. Najprv sme váhali – ísť ďalej a nevedieť, či sa bude dať v Kopci prespať, alebo ostať. Nakoniec sme teda zvolili istotu a po dlhšej ceste naspäť, ešte za miesto, kde sme zišli zo svahu, sme objavili jeho domček a záhradu. 

Dolná Stredná

Najprv som mala pocit, že sme zle spravili, že sa zbytočne vraciame, ale keď sme spoznali tohto milého pána! Ubytoval nás v svojej rodnej drevenici (on mal postavený vlastný domček) a poukazoval nám svoje hospodárstvo. Večer ešte išiel Barborku odprevadiť na autobus, tak sme mu strážili ovečky, sliepočky, kozy a úrodu. Spravili sme si kilo a pol cestovín s tuniakom a mali sme v pláne mu nechať – to bolo to jediné, čo sme mu mohli ponúknuť, ale boli sme viacej hladní ako sme si mysleli, tak nedostal zrovna veľkú porciu, ale aj to si vážil. V mäkkých posteliach sa spalo úžasne a ráno sa nám ani nechcelo vstávať, akí sme boli zababušení v perinách.