11. Deň putovania - Kloptáň – Mníšek n/Hnilcom – Úhorná – Ch. Volovec (18km 6,11h)
 |
| Naš zrub pod Kloptáňom |
 |
| Mína?? |
 |
| Prameň |
 |
| Mníšek nad Hnilcom |
Mal nás zobudiť Peťov budík, ale bol taký tichý, že sme sa náhodou zobudili až o ôsmej. Zase sme boli v mraku, ale už sme museli ísť –nemali sme vodu a skoro ani potraviny. Lesnými cestičkami sme sa teda vybrali do najbližšej civilizácie – bol to Mníšek nad Hnilcom, viac menej rómska osada, kde sme s Peťom doplnili zásoby, lebo sme sa chceli vrátiť spať na hrebeň.
 |
| Dolina Úhornej |
 |
| Skalisko |
Suchému sa príliš odlepila podrážka a ešte viac sa mu nechcelo, tak si s Kubom zmysleli, že sa prestopujú až k jeho bratovi k Bojniciam. Robo musel ísť kvôli rodinným záležitostiam domov. A tak sme sa rozdelili. S Peťom sme vedeli, že sa k nám má pridať Mima na prechod Nízkzych Tatier, a keďže sme mali riadne meškanie oproti pôvodnému plánu a boli sme časovo obmedzení (do 8. Augusta (v najkrajnejšom prípade) som musela byť v BA), tak sme sa neponáhlali – spravili sme si z toho (teda to je už asi od začiatku vidno) výlet na princípe „čo to dá, sa uvidí..“
 |
| Volovec |
Po rozlúčke sme sa teda pobrali už len vo dvojici na autobus do Úhornej, kde sme vyšliapali nehorázny strmák do sedla a peknou hrebeňovkou sme prišli až ku Bielym skalám. Potom ale začali polomy. Už sme boli bez GPSka a tak sme si museli dávať sakramenský pozor, kam ideme. Dostali sme sa až do Sedla Krivé, kde bola odbočka na vodu, ale my sme jej mali dosť a pokraćovali sme do kopca smerom na Skalisko. Po ceste sme stretli zase len polomy a navyše sme sa ocitli v oblaku. To počasie nás už prestávalo baviť.
Priamo na Skalisku sme sa spoznali s partiou Čechov, ktorí sa vydali až do Bukovských vrchov, tak sme im podali najnovšie infromácie, ktoré nám Kubo predtým sprostredkoval.. Na chatu Volovec sme dorazili pomerne dosť skoro – niečo po piatej. Dali sme si parádne pivko a partia z Rožňavy nás ponúkla skvelými opekanými chlebíkmi s bryndzou, slaninkou a rajčinou. Behal tam aj extrémne hyperaktívny psík, ktorý nám nedal pokoja. Sprchovať som sa odmietla, lebo sa dalo len vonku. Peťovi to ale nevadilo.
 |
| Rožňava |
Keď sme si chceli uvariť večeru, zistili sme, že nemáme varič – asi ostal pod Kloptáňom. Peťa skoro porazilo, ale hneď sme skontaktovali našu budúcu spoluparťačku, nech to zoženie. Nebol problém a dokonca, ako sme neskôr zistili, sme ani nepotrebovali najbližších pár dní nič také.Dve pivká a postele nás vyšli 10evri a celkom ma pobavilo, keď som za tú cenu vyliezla na strunovú poschodovú posteľ , z ktorej som sa bála, že skydnem dole alebo sa to podomnou prelomí. Nič také sa ale nestalo a dobre sme si pospali, dobili mobily a prvý a posledný krát aj baterky do fotoaparátu.
Mal nás zobudiť Peťov budík, ale bol taký tichý, že sme sa náhodou zobudili až o ôsmej. Zase sme boli v mraku, ale už sme museli ísť –nemali sme vodu a skoro ani potraviny. Lesnými cestičkami sme sa teda vybrali do najbližšej civilizácie – bol to Mníšek nad Hnilcom, viac menej rómska osada, kde sme s Peťom doplnili zásoby, lebo sme sa chceli vrátiť spať na hrebeň. 
Suchému sa príliš odlepila podrážka a ešte viac sa mu nechcelo, tak si s Kubom zmysleli, že sa prestopujú až k jeho bratovi k Bojniciam. Robo musel ísť kvôli rodinným záležitostiam domov. A tak sme sa rozdelili. S Peťom sme vedeli, že sa k nám má pridať Mima na prechod Nízkzych Tatier, a keďže sme mali riadne meškanie oproti pôvodnému plánu a boli sme časovo obmedzení (do 8. Augusta (v najkrajnejšom prípade) som musela byť v BA), tak sme sa neponáhlali – spravili sme si z toho (teda to je už asi od začiatku vidno) výlet na princípe „čo to dá, sa uvidí..“ 
Po rozlúčke sme sa teda pobrali už len vo dvojici na autobus do Úhornej, kde sme vyšliapali nehorázny strmák do sedla a peknou hrebeňovkou sme prišli až ku Bielym skalám. Potom ale začali polomy. Už sme boli bez GPSka a tak sme si museli dávať sakramenský pozor, kam ideme. Dostali sme sa až do Sedla Krivé, kde bola odbočka na vodu, ale my sme jej mali dosť a pokraćovali sme do kopca smerom na Skalisko. Po ceste sme stretli zase len polomy a navyše sme sa ocitli v oblaku. To počasie nás už prestávalo baviť. 
Priamo na Skalisku sme sa spoznali s partiou Čechov, ktorí sa vydali až do Bukovských vrchov, tak sme im podali najnovšie infromácie, ktoré nám Kubo predtým sprostredkoval.. Na chatu Volovec sme dorazili pomerne dosť skoro – niečo po piatej. Dali sme si parádne pivko a partia z Rožňavy nás ponúkla skvelými opekanými chlebíkmi s bryndzou, slaninkou a rajčinou. Behal tam aj extrémne hyperaktívny psík, ktorý nám nedal pokoja. Sprchovať som sa odmietla, lebo sa dalo len vonku. Peťovi to ale nevadilo. 
Keď sme si chceli uvariť večeru, zistili sme, že nemáme varič – asi ostal pod Kloptáňom. Peťa skoro porazilo, ale hneď sme skontaktovali našu budúcu spoluparťačku, nech to zoženie. Nebol problém a dokonca, ako sme neskôr zistili, sme ani nepotrebovali najbližších pár dní nič také.Dve pivká a postele nás vyšli 10evri a celkom ma pobavilo, keď som za tú cenu vyliezla na strunovú poschodovú posteľ , z ktorej som sa bála, že skydnem dole alebo sa to podomnou prelomí. Nič také sa ale nestalo a dobre sme si pospali, dobili mobily a prvý a posledný krát aj baterky do fotoaparátu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára