31.7. 2010 - Deň 25.

19. Deň putovania - Troják – Hollubyho chata  (19,9km  5,03h)

Troják

Ráno sme sa zobudili do rovnakého počasia do akého sme šli spať. Veci sme mali mokré, spacáky tiež a Mimu začali bolieť kríže. Snáď dôjdeme na Veľkú Javorinu vpohode – tam nás mala čakať Hollubyho chata za 5euro za noc. 

Spočiatku sa šlo strašne, lebo všetko bolo mokré. Najhorší bol úsek k Brezovej. Chodník je síce krásny, ale so všetkou tou vlhkosťou sa z neho stala šmyklávka. Pod Obecnicou sme narazili na starú búdu s ohniskom a menším posedením a tak sme sa naobedovali – Peťo chytili prvý krát menšiu krízu, asi mu už naozaj chýbal domov. Mima sa k nemu neskôr pridala a tak som bola jediná, čo musela držať morálku. Po ceste sme na veľkej lúke videli veľa posedov a ďalšia možnosť na spanie sa ponúkala v posedení  na Hrabine, kúsok od ktorej sa nachádza –konečne- prameň. 

Brezová

Stretli sme tam jedného bicyklistu a dali sme sa doreči. Celkom sa nám smial, čo sme si to vymysleli a jedna z jeho mnohých otázok bola, kde sme spali minulú noc. Mima len mávla spokojne rukou, „áále, v stane..“. Keď som si predstavila, ten polozlomený stan nacpaný v malej búde a na lavičke porozhadzované veci, prišlo mi to dosť smiešne. Rozlúčili sme sa po hodnej chvíľke, stihol nás ešte varovať, že hore je hrozná hmla a pokračovali sme ďalej.

Obecnice

Hrabina

Ďalšie posedenie aj s ohniskom sa nachádzalo kúsok do kopca na Kamennej búde. Je tam aj krásny kamenný domček, ale ten je bohužiaľ zatvorený. Ako sme sa tam po asfaltke blížili, Peťa začali hnevať jeho mokrého nohy. Poznamenal teda: „Asi si vymením jedny mokré ponožky za druhé.“ Trocha ma to zarazilo tak som sa ho spýtala: „ To máš len dvoje?“ a jeho reakcia? „Ešte mám jedny ale tie si šetrím.“ Táto veta vyznela tak zúfalo, že sme sa na naj smiali ešte dva dni. 

za Hrabinou

Po ceste sme stretli dva páriky dôchodcov, ktorí tvrdili, že počasie sa už hore umúdrilo, a týpka, ktorý okolo nás PREBEŽAL a než sme vyšli do polky kopca, už sa vracal naspäť. Aj keď výstup na Veľkú Javorinu nie je namáhavý – len posledný úsek je trocha viacej strmý, ale potom už len nádherný výhľad pod meteorologickou stanicou – neboli by sme proti, keby nám ten bežec pomohol s výbavou. 

Pri Kamenné Boude

Kamenná bouda

Silu nám dobilo aspoň stádo malín a čas sme si zase raz krátili spievaním rôznych slovenských pesničiek. Zapísali sme sa do vrcholovej knihy, oddýchli, lebo sme boli predsa už v cieli, a až po dlhej pauze sme sa pobrali na chatu, kde sme si mysleli, že sa ubytujeme. Situácia sa však zmenila a vysvitlo, že jedna noc stojí 12e tak sme sa aspoň spýtali, či môžeme prespať niekde na pozemku. Samozrejme. 

Mima sa chcela ešte aj okúpať, ale keďže vodu dovážajú, nedala dve eurá za teplú kúpeľ. Ja som si aspoň nebadane vyprala spodné prádlo na záchode. Objednali sme si teda večeru aspoň (jedlo sa nám už skoro minulo, tak nám to padlo vhod) a išli nájsť miesto na spanie. 

V okolí chaty boli postavené zvláštne armádne „stany“ , ale tie sme nezneužili.  Objavili sme na lúke posed  schovaný medzi stromami, a keďže sme sa doňho všetci nezmestili, usalašila sa tam Mima – ja s Peťom sme si postavili dole stan. Peťo trocha stresoval , lebo sa bál, že príde zlý polovník a vynadá nám, že prečo tu stanujeme (na českej strane boli dosť prísne predpisy, čo akože môžeš a čo akože nie), ale nikto neprišiel a my sme sa krásne vyspali. 

Teda..Mima ešte asi po polhodine začala kričať moje meno, a keď som sa nalakano spýtala o čo ide, položila mi otázku: „To ty tu škrabeš na okno, či ...?“. Nie to som nebola ja, a to ma trocha vystrašilo. Ráno sme sa ale zhodli, že to boli asi vetvičky zo stromu, lebo dosť fúkalo.

30.7. 2010 - Deň 24.

18. Deň putovania - Drietomá  - Troják // (17,1km 4,54h)

Na druhý deň ráno ešte lialo, a lialo celé doobedie. Pán farár nás prišiel zavolať na raňajky – perfektné lečo – a ostali sme aj na obed – skvelú polievku, skačanské melance.  Keby sme sa na ďalší deň dostali až na Bradlo, máme kde spať, ale kedže bolo pol druhej,  keď sme odchádzali a pred nami vyše 65 kilometrov, nevideli sme to reálne. Aj tak sme sa ale friško pobalili, rozlúčili, poďakovali a zamierili do Čiech. 

Začínalo sa dosť  zle – ešte poprchalo, občas spŕchlo, všetko bolo mokré, tak sa strmý kopec šmýkal. Boty nám rýchlo premokli, ale nevadilo nám to. Keď mraky trocha ustúpili, výhľady boli nádherné. Na hraniciach sme stretli otca s dcérou ako venčili psa, tak nám dali typy a triky, kde sa tu dá asi spať – najbližšie na zastávke pri dákom kiosku. 

Machnáč

Pýtali sa nás, čo nás to napadlo, ísť na takýto výlet, a Mima, výmyselník, odpovedala: “nemali sme mesiac, čo robiť, tak sme išli na túru“ :D Nakoniec sme prišli na asfaltku, kde sme stretli staručkú babičku z Prahy. Porozprávala nám ako s kamarátkou prechodili Vysoké Tatry len s batôžkom plným varených vajec a syra. Ako každý, aj ona bola nadšená, že mládež ešte pozná lesy, ale museli sme sa s ňou rozlúčiť pomerne skoro, lebo bolo sedem a my sme nevedeli kde budeme spať.

 

Za rohom bola spomínaná zastávka, celkom dobre strategicky umiestnená, ale domáci nám odporučili jednu inú „kousek výš“. Z kúštika vyššie bola taká hodinka cesty, ale stálo to za to – pod stromom, trocha od cesty, stála drevená búda s betónovou podlahou. Vedľa mal byť penzión Troják, ale bol zavretý. Bola tam chata, kde nám načapovali vodu a Mima sa ich spýtala, či by sa u nich nemohla osprchovať – pani na ňu troška zmetene pozrela, ale privolila. 

Celá nadšená Mima sa len usmiala a povedala: “idem sa len.. zložiť a hneď som tu“. Už so videla ako vraví „idem sa ubytovať“čo mi pri predstave búdy, kde sme mali spať, prišlo hrozne vtipné. Neviem prečo nás napadlo, že si dovnútra zastávky postavíme stan, každopádne sme sa nad tým zamysleli, až keď bol hotový. Po tme sme navarili večeru, Mima zistila že sáčik cestoviny s rajčinami a mozzarelou je oničom  a celí ustatí šli spať. 

Podotýkam inak, že ako sme vyšli hore do kopca na Mikulčin vrch, celý bol v oblaku narozdiel od tej dolnej autobusovej zastávky. Ale aspoň nás čakala na druhý deň menšia štreka.

29.7. 2010 - Deň 23.

17. Deň putovania -Trenčianske Teplice - Drietomá  (22,5km 5,42h)

 

TT

Dnes nás zase raz čakal pohodový úsek, tak to tak aj vyzeralo – vliekli sme sa pomaličky. Rozlúčili sme sa s Ondrejom, ešte si nás odfotil :D a pobrali sme sa. Najprv sme dlho na námestí raňajkovali – v jednote mali akciu jogurt za 10 centov!! Tiež sme si dopriali šunku a banbínko. 

Až po Kubrú sa šlo dobre až na občasné blato. Aj vody bolo hojne. Dokonca sme stretli partiu, ktorá chcela ísť po červenej z Trenčína až po Telgárt. Snáď sa im to podarilo a ruksak ich moc netlačil. Pri Kyselke som si dala langoš a pokračovali sme pomaličky ďalej – na obriu bagetu za evro niekde v meste – za podchodom smerom k nejakého športovému štadiónu (reštaurácia Koliba). Dali sme si tam aj občerstvenie – halušky, ja som si objednala perfektný zmrzlinový pohár. MŇAM! 

Cesta do TN

Plán bol odísť z TN o štvrtej, ale zastavili sme sa ešte v obchodnom dome na nákupe a koho sme nestretli – Barborku! Náš odchod sa teda posunul o dobrú hodinu. Jej kamarát nám ešte odporučil horáreň pri Drietomej, ale keď sme sa pýtali domácich, nikto o nej nevedel. Dali nám ešte dve čokoládky  a pobrali sme sa. 

Kubrá

TN

 

Po asfaltke sme pokračovali až k diaľnici – cestou je nejaká výrobňa krmiva a strašne to tam smrdí..teda mne to voňalo.. Nohy nás riadne boleli, veď viete, že ťažké batohy a asfalt je zlá kombinácia. Na poli za Trenčínom sme si odtrhli malé kukuričky ako ďalšiu delikatesu. V lese sme potom objavili prameň – pumpa ale bola pokazená, tak sme z nej nič nemali. Bol tam ale pekný altánok. 

Cez les a cez lúku (na ktorej kedysi niekto niečo pestoval) sme sa dostali až do Drietomej. Na tejto lúke na kopci sme sa ešte stihli stratiť na chvíľočku, lebo sme si nevšimli značku na vzdialenom strome. V Dietomej sme si chceli nabrať vody a niekam sa ísť schovať – vyzeralo to, že bude riadna búrka. 

A tak aj bolo. Hneď ako sme si dočapovali, sa spustil strašný lejak a domáci nám odporučili faru (na ktorú sme mysleli aj my v prípade núdze a tá teraz nastala, keďže nám chýbal prístrešok pre Mimu). Zamierili sme teda na faru, kde ale nikto nebol doma. Za ňou sme objavili malý prístrešok, tak sme si povedali , že tu si aspoň uvaríme a potom uvidíme. 

Peťo začal variť a my s Mimou sme ešte odbehli sa spýtať susedov, či nevedia, kde je pán farár. Nevedeli a ako nám dávali jeho číslo, prišiel. Hneď sme teda bežali za ním a vysvetlili sme mu o čo ide – chvíľku bol v pomykove, ale potom zobral kľúče a pustil nás do herne – doniesol nám madrace, stolovú lampu (bol tam gauč aj pinpongový a kalčetový stôl), čaj, jabĺčka doniesol, jeho mamička nám dala rajčiny a kofolu. 

Boli sme mimo z pohostinnosti tých ľudí a ešte raz: veľmi pekne ďakujeme! Zohriali sme sa z domáceho bylinkového čajíka s domácim medom a neskutočne sme sa tešili, že nemusíme byť vonku na tom lejaku. Dokonca sme sa mohli osprchovať v ich nádhernej sprche.

28.7. 2010 - Deň 22.

16. Deň putovania -Dolná Stredná – Trenčianske Teplice (28,5km 8,37h)

Cesta, kde sme sa deň predtým brodili

..no comment..

Vápeč

V noci pršalo a to nám ešte pridalo na lenivosti. Premohli sme sa, poupratovali, prišla nás ešte pozrieť Barborka a všetci sme sa rozlúčili. S Barborkou sme sa dohodli, že pôjdeme na prechod Nízkych Tatier a Janko nás pozval k sebe zase o také tri roky, že bude mať aj koníkov a bude vedieť robiť žinčicu. 

Plný elánu sme sa teda pobrali ďalej po asfaltke až do Kopca – miniatúrna dedina, kde jediná stopa po červenej je smerovník v jej strede a potom séria poctivo zamaľovaných značiek až pod Vápeč. Nie je tu inak nič, len dve luxusné zastávky. Videli sme srnky a diviakov, počuli psa a horára vedľa v lese. Orientovali sme sa podľa zamaľovaných značiek až kým sa tesne pred smerovníkom pod Vápečom, kde sa stretáva červená a modrá, nezjavili. Robili sme si srandu, že sem môže výjsť len vyvolený, preto aké je komplikované sa tu vyznať, keď tu nie je značenie. 

Na samotný Vápeč viedla strmá cesta, ale hore bol zase raz krásny výhľad, aj keď fúkalo a bolo celkom chladno – hlavne v prepotených tričkách. Mima s Peťom ešte išli vyliezť úplne na vrchol, ale podarilo sa to len Peťovi, pretože vietor bol moc silný. 

Dolu sa šlo celkom strmo, ale už boli pekné značky a aj chodníky, o ktoré sa poctivo starali. Aj ľudí sme stretli – dva páriky, ktorý sa na vyhliadke fotili. V Hornej Porube sme sa chceli niekde najesť, ale nebolo kde, tak sme to zvalili k prameňu pri záhradách. Ešte sme aj stihli pokecať s miestnymi –už si pomaly začíname zvykať na šokované tváre, keď povieme, čo máme v nohách. 

Pod Vápečom

Posledný, ale dlhý úsek do Trenčianskych Teplíc bol nádherný – značka bola nanovo spravená, dokonca polhodinku za Hornou Porubou, boli dve chaty a v lese spravené luxusne posedenie s ohniskom a malou skrýšou. Len by som upozornila, že nechoďte hore lesom – sú tam zamaľované značky, pretože tadiaľ viedla červená kedysi. Teraz sa má ísť dole popri lese. 

Z Hornej Poruby

Horná Poruba

Kým sme došli na Baračku, stretli sme aj pár posedov, prístreškov, dva pramene, niekoľko výhľadov a jednu veľkú krásnu lúku. V Trenčianskych Tepliciach sme sa chceli okúpať na nejakom kúpalisku, ale zistili sme, že tam dokopy nič nie je. Pýtali sme sa najprv Nemcov a potom aj domácich – to krásne kúpalisko, ktoré si Mima pamätá z detstva neexistuje aspoň 10rokov. Domáci chalani nám ale odporučili skvelý podnik trocha mimo centra. 

Smerom na Trenčianske Teplice

 

Mali sme plán spať pod verandou niektorej z opustených budov (takých je v trenčianskych naozaj neúrekom) ale všetko vyšlo zase raz inak. Mima sa šla okúpať do dákeho hotela a ja s Peťom sme sa zatiaľ usalašili v našom podniku. Dávali tam perfekné rezané a rýchlo sa rozkríklo, že ideme SNPčku (tak síce posvojom, ale to nevadilo). 

 

Po tom, čo sme si vnútri uvarili wifonku (pán domáci nám ochotne dal vriacu vodu) nám jedna partia kúpila pizzu, ktorú sme zhtli až sa po nej zaprášilo, tak dobre padlo . Takto Vám chcem v mene nás troch srdečne ešte raz poďakovať. Pokecali sme a odišli. 

  

Zastavil sa u nás aj 60ročný pán, ktorý túto cestu absolvoval až 4 krát. Z toho len 2 krát celú, lebo to ostatné stroskotalo na množstve lacnej živej vody poceste. Odišiel a ja tiež nachvíľu a keď som sa vrátila, Peťo s Mimou už kecali s ďalším týpkom – že môžeme spať uňho na izbe na hoteli, že to si nikto nevšimne (zhodou náhod sa v tom hoteli mima aj kúpala:D) – bol troška dosť opitý, tak snáď sa ráno nezľakol, keď sa na nás triezvo pozrel. Týmto pozdravujem! Medzi nami, odporúčam vám nového (teda teraz už nie až tak nového) Jelínka special Jahodu a Slivku – MŇAM!! 

TT :)

  

Každopádne umytí a spokojní sme sa pobrali spať – ja s Peťom na jednej posteli, Mima pod nami na karimatke. Aj tak sa spalo úžasne. Tiež sme zistili, že naša hymna Ideme ďalej je z nového albumu Pary.