3. deň putovania -Kurimka – Hrad Zborov // (14km 3,41h)
 |
| Dlhá Hora, pri vysielači |
 |
| Spalený vrch |
Na druhý deň nás skoro porazilo, keď sme zistili, že hneď za dedinkou bolo krásne miesto na spanie. Za rohom ale vykukol akýsi polorozpadnutý obývaný dom, tak sme boli radi, že sme spali tam, kde sme spali. Možno predsa len tí naši domorodci vedeli o čom hovoria.
Išli sme si rovno po cestičke a náhodou som si všimla šípku rovno do krov a pŕhľavy – myslela som si, že si robia srandu. Veď hneď vedľa je krásna cesta! Ale nie, museli sme ísť hore. Spočiatku otrasný, boľavý úsek plný ôs, ovadov a pŕhľavy sa zmenil na peknú prechádzku – občas hore, občas dole, viac menej žiadne pŕhľavy a zarastené cesty, teda až na posledný úsek , kedy sme sa asi hodinu stále stáčali a pritom sme mohli do Andrejovej minimálne 3krát zbehnúť nejakou inou lesnou cestou.
Od rána sme nič výdatnejšie nejedli, tak sme sa zvalili na padnutý peň a dali si menšiu obedovú pauzu. Peťa totiž už dosť bolela noha (veď preto sme nešli tak veľa počas týchto dní) a bol sakramensky hladný. Ja som sa zatiaľ moc bála medveďov. Našťastie nás ale žiaden nezjedol, tak sme mohli posilnení pokračovať.
 |
| Kohútov 2 |
 |
| Kohútov |
Do Andrejovej sme prišli asi o jednej, načapovali si vodu a zistili že obchod je až od 16:00. Tu je zázrak ak nejaký obchod,..alebo krčma vôbec je. Zhodili sme sa do zastávky ako posledný bezdomovci a kým Peťo začínal pripravovať náš výdatný obed na princípe „čím viac zjeme, tým menej budeme musieť niesť“ , ja som sa okúpala v miestnom ľadovom potoku nasurovku len v podprsenke a krátkych šortkách. Počase si človek na tú zimu zvykol, takže to absolútne nebolo také zlé, ako by sa zdalo a ani som neprechladla. A hlavne: tak dobre padlo!
Keď som sa vrátila, polievka bola skoro hotová. Pol kila šošovice, dáke bôby, a francúzska polievka. Nikdy by som nepovedala, že sa budem na také niečo tešiť. Podľa Peťa to bolo strašne slané – mne to chutilo. Zhodli sme sa ale na tom, že sme mali veľké oči a navarili sme toho príliš veľa. Nevadilo, za chvíľu sa náš problém vyriešil.
 |
| Zborov, podhradie |
 |
| Andrejová |
 |
| Cesta na Zborov |
Ako som tam nevyspato ležala na karimatke, niekto k nám docupital. Dvaja turisti s pobavenými výrazmi na tvári. Sprvu som sa zľakla, že nám idú vynadať, čo takto okupujeme zastávku, ale vysvitlo, že to sú ďalší blázni ako my – Jakub (Wlacho, poz. : je tu aj odkaz na ich putovanie) a Tomáš, ktorí idú z Novej Sedlice, a o ktorých mi vravela moja mamka. Na chvíľku ešte odišli zistiť ako je to tu s obchodom - rýchlo boli samozrejme späť, tak sme ich ponúkli z polievky a vybrali sme sa na naše dnešné cieľové miesto – hrad Zborov.
 |
| Zborov |
Ako inak, hneď za obcou na veľkej lúke sme zablúdili, a až keď som použila fotoaparát ako ďalekohľad, sme objavili značku hore v lese. Kubo a Tomáš boli riadne rozšlapaní, tak nám chvíľku trvalo než sme chytili ich tempo. Teda..našťastie sme došli na hrad už po polhodinke :D. Bola to krásna zrúcanina, ktorú práve miestny spolok rekonštruoval a my sme mali menšiu prednášku od ich samotného lídra. Ako sme sa tak s ním rozprávali, spýtal sa nás, čo robíme – či sme študenti, alebo robíme, alebo čo... po tejto otázke zväčša ostane ticho, kým nájdem spôsob ako danej osobe opatrne vysvetliť, že som z MATFYZU, ale že som normálna..presne toto ticho tam bolo aj vtedy, ale zrazu sa ozval Kubo: “Sme študenti Matfyzu“, a čakal, že naňho s Peťom pozrieme typickým zhrozeným pohľadom, ale namiesto toho sme sa len s úľavou usmiali: “Aj my sme odtiaľ!“ Celkom to aj dávalo zmysel, že sme sa takto stretli – neviem si predstaviť kto iný by bol schopný minúť svoju celú dovolenku na to, aby nadšene niesol po slovensku20 kíl na chrbte, sprchoval sa maximálne raz za týždeň a pritom si aj oddýchol. To chcel len nejakého blázna.
Nadšení našim zistením sme išli ešte trocha poobjavovať hrad. Okrem prekrásneho výhľadu bolo hneď pri ňom krásne táborisko so všetkým, čo k tomu patrí, len teda voda chýba. Ale vraj aj tá sa dá nájsť niekde v lese. Domáci sa nám snažili vysvetliť kde, ale nejak sme to nepochopili. Nesledovala vytúžená večera a dlhá debata napríklad o tom, či ísť hore na strašne strmú Steblícku Maguru. Tomáš bol totiž z toho prevýšenia dosť zhrozený
. Nakoniec ale mal smolu a unavení sme išli spať –nohy ma už našťastie menej svrbeli, tak sme sa aj vyspali.
Išli sme si rovno po cestičke a náhodou som si všimla šípku rovno do krov a pŕhľavy – myslela som si, že si robia srandu. Veď hneď vedľa je krásna cesta! Ale nie, museli sme ísť hore. Spočiatku otrasný, boľavý úsek plný ôs, ovadov a pŕhľavy sa zmenil na peknú prechádzku – občas hore, občas dole, viac menej žiadne pŕhľavy a zarastené cesty, teda až na posledný úsek , kedy sme sa asi hodinu stále stáčali a pritom sme mohli do Andrejovej minimálne 3krát zbehnúť nejakou inou lesnou cestou. 
Do Andrejovej sme prišli asi o jednej, načapovali si vodu a zistili že obchod je až od 16:00. Tu je zázrak ak nejaký obchod,..alebo krčma vôbec je. Zhodili sme sa do zastávky ako posledný bezdomovci a kým Peťo začínal pripravovať náš výdatný obed na princípe „čím viac zjeme, tým menej budeme musieť niesť“ , ja som sa okúpala v miestnom ľadovom potoku nasurovku len v podprsenke a krátkych šortkách. Počase si človek na tú zimu zvykol, takže to absolútne nebolo také zlé, ako by sa zdalo a ani som neprechladla. A hlavne: tak dobre padlo! 
Ako som tam nevyspato ležala na karimatke, niekto k nám docupital. Dvaja turisti s pobavenými výrazmi na tvári. Sprvu som sa zľakla, že nám idú vynadať, čo takto okupujeme zastávku, ale vysvitlo, že to sú ďalší blázni ako my – Jakub (Wlacho, poz. : je tu aj odkaz na ich putovanie) a Tomáš, ktorí idú z Novej Sedlice, a o ktorých mi vravela moja mamka. Na chvíľku ešte odišli zistiť ako je to tu s obchodom - rýchlo boli samozrejme späť, tak sme ich ponúkli z polievky a vybrali sme sa na naše dnešné cieľové miesto – hrad Zborov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára