13.7. 2010 - Deň 07.

7. deň putovania - Veľký Šariš – Prokopov Mlyn  (21,4km 5,35h)

Malý Šariš

Za Malým Šarišom

O 6:30 nám zvonil budík a začala sa naša úmorná púť k Prokopovmu mlynu. Najprv cez Malý Šariš, kde sme si kúpili super pivo GAZDA za smiešnych 26 centov, a áno chutí tak ako stojí! Ako druhé sme potrebovali niekde načapovať vodu. Odchytili sme teda milého pána, ktorý si v záhradke niečo muroval. Najprv sa na nás divne pozeral, ale keď zistil odkiaľ kam máme namierené, hneď nám dal okrem vody aj fľaškovú minerálku a jabĺčka – pravá východniarska pohostinnosť, z ktorej by si každý mal brať príklad. 

Cemjata

Za Malým Šarišom sme prešli popod diaľnicu a znenazdajky sa začalo sa strieť niekde naokolo. Nebolo nám všetko jedno, tak sme začali pískať a kričať. Ako sme vyšli spoza rohu, zistili sme, čo sa deje – je tu vojenská strelnica.  Za ďalším rohom zase bolo paintballové ihrisko a za ním ešte riadna skládka. A pri vstupe do lesa sme zbadali zákaz znečisťovania s pokutou, ak to niekto poruší..hmm..  

Za Čertovým kameňom

Nasledovala Cemjata a hneď prijej začiatku krčma – takže šup-šup schladiť smädné krky. Nachádza sa tu aj minerálny prameň, ale my sme mali vody až-až. Lesom sme prešli na Čertov kameň, kde sme si dali obed a cez húfy malín sme pokračovali ďalej. Na chvíľku sme stratili značku a kým sme došli do ďalšej obce stihli sme si ešte raz na chvíľku oddýchnuť. 

Nad Ľubovcom

Začalo nám ale hrmieť za chrbtom, tak sme zhodnotili, že bude najlepšie nájsť najbližšiu krčmu. Tá sa našla v Radaticiach, a kým sme popíjali veľkú kofolu za štandartných 0,5e,poriadne popršalo, ale než sme dopili, prestalo. Asfaltkou sme sa dostali do druhej obce, kde sme si dokúpili chleba a zase raz asfaltkou sme sa dostali do poslednej – tretej obce – Ľubovec. 

Radatice

Aj tu sa nám podarila stratiť značka, tak sme si ju pekne obišli a z pola sme si požičali pár zemiakov – mali sme alobal, tak že si na mlyne spravíme hody s pečenými zamiekmi. Hnal sa ale ďalší dážď, tak sme sa ukotvili kde..v krčme! Jedno pivko, druhé pivko..hodín bolo veľa tak sme zvažovali, že tu aj ostaneme, ale potom prestalo pršať a pivko nás vyhecovalo k pokračovaniu. 

To nás ale zastavil jeden starý pán, že aj jeho synovec takto bláznivo chodí a že si s ním musíme dať za poldeci. Tak nás pozval a my sme bohato posilnení utekali hore kopcom až do údajného mlynu. Ešte nás stihli varovať, že most strhla veľká voda, ale nám to bolo jedno – spolu s faktom, že všetko bolo po daždi mokré. Po asi polhodke sme dobehli k opustenej budove a nadšení, že máme kde spať, sme si ju prezreli.

 

"Prokopov mlyn"

 Najprv z vonka, potom opatrne z vnútra. Naozaj vyzerala ako keby sa pred 20 rokmi niekto zdvihol a odišiel – zanechal tam úplne všetko. Kubo preskúmal aj podzemnú vináreň a povalu, či tam náhodou nie je obesenec, a keď bolo všetko o.k. utáborili sme sa v pseudo-obývačke. Na stene sme nechali aj podpisy,..možno keď tam prídeme o pár rokov tak sa to tam rozrastie.. alebo spadne .. :D 

Pri večeri Kubo zistil jednu zásadnú vec : do hlinikového ešusu sa zmestí PRESNE polkila špagiet ani o kvapku vody viacej. A tak chudák  Suchý večeral skvelé „dredy“ ako to nazval.. Vtedy padol CELÝ veľký kečup, len aby im to nejak chutilo. 

V spálni si každý ukradol nejakú vhodnú posteľ, pričom si dával v noci pozor, aby sa ani kúskom tela nedotkol madracov. Ja a Peťo sme sa prilepili k sebe a za celú noc sa ani nepohli. Asi aj preto, že každý si spomenul na všetky horory, čo dovtedy videl a dúfal, že ani jeden sa nezakladá na pravde. Stihol nás ešte vystrašiť vrabec, ktorý znezdajky začal trepotať krídlami a čvirikať, tak si chlapci povedali, že nás zabezpečia – ku každému z vchodov poukladali nábytok, aby, keď nás niečo pôjde zjesť, sme o tom vedeli. Inak bola noc pokojná a dokonca aj bez bĺch.