20.7. 2010 - Deň 14.

12. Deň putovania - Ch. Volovec – Chata pod Stromišom (17.1km 4,51h)

Chata Volovec

Nasledujúce 3 dni sme si mali rozdeliť tak, aby sme vo štvrtok večer boli v Telgárte – čiže sme mali more času. Zobudili sme sa do mraku – prvý krát to ešte vtipné bolo, ale už mi to začínalo naozaj liezť na nervy. Aspoň, že lesná cesta do Volovského sedla vyzerala krásne čarovne. 

Tam sme našli nocovať ďalšiu partiu Čechov a potom začali POLOMY. Najhoršia kombinácia akú sme mohli mať – cesta bola zarúbaná, značka skoro nikde a človek si videl horko-ťažko na nos. Vďaka Peťovmu provizórnemu GPSku sa nám podarilo nestratiť sa a do dvoch hodín aj mrak odišiel, tak sa nám už kráčalo výborne.

Chata Pod stromišom

Za rekordný čas sme dorazili do sedla Súľová, kde mala byť horáreň. Bola naspadnutie a hneď vedľa sa nachádzala chata Súľová. Jej ceny sme nezisťovali, len sme sa najedli a pokračovali ďalej. Nasledoval strašný strmák, potom chvíľku kľud, čučoriedky  a potom strmák dole a na jeho konci – POLOMY, také, že som si myslela, že sa nedoplazíme ku chatke, čo sa črtala dole. Ešte k tomu nám začalo hrmieť spoza chrbta. 

S pár rankami sme sa dole nejako napokon dostali a zistili sme, že je to chata Pod Stromišom, zvnútra zavretá, ale s otvorenou povalou. Po prebádaní tohto podkrovia sme zistili, že tam už niekto spal, lebo tam bola nanosená slama a aj vankúš. Okrem toho tam bolo plno stavebného materiálu, dvere, stôl a stoličky a iné veci. Vonku sme našli fungl novú kadibúdku, prístrešok s košom, ohnisko na ktoré sa dal zavesiť kotlík a neďaleko aj prameň. Jednoducho luxus. 

 

Keďže sme zistili, že sa neblíži len jedna búrka ale rovno asi 3, rozhodli sme sa, že ostaneme. Veď si máme aj kde uvariť! Tak sme sledovali, ako nás každá búrka tesne minula a na nás len troška poprchalo. Relaxovali (ani drevo sme nemuseli nosiť, lebo všade ho bola KOPA z polomov) a Peťo šiel neskôr fotiť umelecké fotky. 

Zistili sme tiež, že mapa, ktorú nám Kubo dal, nech máme aspoň nejakú schopnú nie len tie 40ročné, nie je až taká dobrá. Ukazovala totiž ešte staré značenie cez horu, kde sa nejde cez túto chatu pod Stromišom. Na večer sme sa poriadne nadlábli, chvíľku ešte pozorovali budúci spln a šli spať. Najprv som sa bála, že ma strecha neudrží, ale mílila som sa. Rebrík sme dokonca z bezpečnostných dôvodov vytiahli k nám do šopy, jedlo zaviazali o trámy  a prežili pokojnú noc.