23. Deň putovania – Čermák – Kamzík (33,1km 8,25h)
 |
| Pezinská baba |
Ráno ma skoro porazilo – počasie sa skoro nezmenilo a pri pomyslení, že pôjdeme mokrí a v mraku celú cestu až domov, sa mi tisli slzy do očí. Keď som niečo nebola schopná, bolo to chodiť po horách v hmle, mraku, mokrote a vlhku, keď človek nevidí poriadne pred nos a nie to ešte na značku. Preto po vyštveraní sa na Skalnatú som mala pocit, že z Baby pôjdem busom.
 |
| Konské Hlavy |
Cesta ako taká nebola zlá – viac menej taká prechádzka, aj okolo vojenskej stanice sme šli, kde bolo zvláštny mechanizmus, ktorí vyzeral ako ufo. Popri stožiaroch sme prišli na Babu, kde nám milý pán bufeťák dal (okrem kofoly v plastovej fľaši, čo sme si kúpili) vodu – dokonca ešte jednu fľašku navyše, ale tá strašne páchla po vínovici, ktorý v nej evidentne predtým bola, takže sa z nej moc piť nedalo. Tento pán bol profesor, ktorý si cez voľné dni takto privyrábal, lebo ho to bavilo.
 |
| 3 Kamenné kopce |
Ja so ešte odbehla nájsť bus a zistila som, že jediný ide ráno a druhý až o štvrtej poobede..bol obed..a keďže sa pomaly začalo rozvidnievať, povedala som si, že sa prekonám a dôjdem až na ten Kamzík. Nasledoval teda menší výstup na Konské hlavy a konečne sme začali hojnejšie stretávať ľudí – resp. cyklistov.
 |
| Somár |
Na Konských hlavách bolo ohnisko a potom cesta dole a viac menej stále rovno popri vojenskom obvode, takže nad nami stále bzučali stíhačky. Celá cesta bola veľmi pohodová, pretože už vyliezlo slniečko a bolo nám aj trocha horko – jediná nevýhoda bola, že Peťa zase začala bolieť noha. Poriadne sme sa ale naobedovali pod Tromi kamennými kopcami, vyliezli na Somára a celkom to šlo.
Za Salašom pred Bielym Kameňom je jeden krásny prameň, na Bielom Kameni je super kofola a potom ďalšie veľké množstvo prameňov a informačných tabúl. Zo všetkých ma najviac potešila tá s nápisom „Mestské lesy Bratislava“.
Za Bielym kameňom sa nachádza veľa prístreškov a ohnísk – stanovať ako tak sa vraj nedá – to píšu tabule, ale tak správny zálesák...:) Posledné metre na Kamzík sme doslova odbehli – ľudí tam bola kopa a keď okolo nich šiel párik, ktorý mal strašne veľké batohy, vyzerali ako poslední sedláci a hróózne smrdeli, len tak nechápavo pozerali.
 |
| Veľa veľa prístreškov |
 |
| A vody |
Naša radosť nad smerovníkom s nápisom „Kamzík“ sa nedala opísať – konečne som bola doma – čo bolo aj dobré, lebo mi začali chýbať také veci ako splachovací záchod alebo jedlo bez glutamánu a iných konzervantov, ale na druhej strane, mi bolo neskutočne ľúto, že naše dobrodružstvo končí. Toľko zážitkov a spomienok..hneď v tej chvíli som vedela, že to chcem absolvovať ešte raz – a už celé.
 |
| Smradlavé oblečenie, ktorého pach naplnil celý byt :X |
Nasadli sme na trolejbus a viezli sa ku mne domov, kde nás čakala mamina so špízmi, banánovou strieškou (najlepší koláč na svete) a čistou vodou s vaňou a postieľkou. Na ďalší deň sme to chceli doraziť – prejsť sa na Devín.
 |
| Pohľad na domov |
 |
| Kamzík |
Ja so ešte odbehla nájsť bus a zistila som, že jediný ide ráno a druhý až o štvrtej poobede..bol obed..a keďže sa pomaly začalo rozvidnievať, povedala som si, že sa prekonám a dôjdem až na ten Kamzík. Nasledoval teda menší výstup na Konské hlavy a konečne sme začali hojnejšie stretávať ľudí – resp. cyklistov. 
Na Konských hlavách bolo ohnisko a potom cesta dole a viac menej stále rovno popri vojenskom obvode, takže nad nami stále bzučali stíhačky. Celá cesta bola veľmi pohodová, pretože už vyliezlo slniečko a bolo nám aj trocha horko – jediná nevýhoda bola, že Peťa zase začala bolieť noha. Poriadne sme sa ale naobedovali pod Tromi kamennými kopcami, vyliezli na Somára a celkom to šlo.
Za Salašom pred Bielym Kameňom je jeden krásny prameň, na Bielom Kameni je super kofola a potom ďalšie veľké množstvo prameňov a informačných tabúl. Zo všetkých ma najviac potešila tá s nápisom „Mestské lesy Bratislava“. 
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára