22. Deň putovania – Ostrý Kameň – Čermák (26,2km 7,2h)
 |
| Ostrý Kameň |
 |
| Vodná nádrž Buková |
Ráno sa ukázal byť pravdivý ten pesimistickejší model počasia – ako inak. Najprv to nevyzeralo až tak zle – Peťo si ešte stihol naimpregnovať boty a pomaličky sme schádzali strašne strmým svahom dole na Brezinky. Tam sú tri smerovníky, keby niekto veľmi chcel, tak si nájde nejaké miesto, kde sa zhodiť, ale vedie tam aj cesta pre autá. Za tretím smerovníkom sa popri ceste, asi za 20 metrov nachádza prameň (je tam aj značka), ale je slabší a vyviera zo zeme, takže sme museli obetovať jednu našu flašku ako naberačku.
 |
| Brezinky |
Po ceste na Mon Repos sme stretli bandu kamzíkov a aj posed. Museli sme obchádzať barikádu, lebo niekto si kúpil časť lesa, ale nevadí. Čo vadilo bol fakt, že začalo pršať – najprv len hrozne spŕchlo, tak sme
sa schovali pod strom, ale dobre sme spravili, že sme sa rovno aj obliekli, lebo ako sme došli na Mon Repos, začalo liať ako z krhly a neprestalo najbližšiu hodinu. Možno aj dlhšie, len tým ako sme vyšli na Klokoč, sme asi vyšli nad oblak.
 |
| Klokoč |
Tak - či onak sme boli durch mokrý a ja som z toho rozhodne nebola vôbec nadšená. V sedle Uhriská sme stretli premočeného pána v sandálkach, ktorý bol nadšený ako malé dieťa, že nás stretol - niekoho kto sa aspoň odhodlal na cestu SNP. Na Mesačnej lúke sme si dobrali vodu a rozhodli sme sa, že sa naobedujeme niekde na Vápennej. Inak prameňov je tu neúrekom – Breznky, Mon Repos, Amonova lúka, Mesačná lúka, Čermák (náš dnešný cieľ).
 |
| Mesačná lúka |
Na Vápennej samozrejme NIČ nebolo vidno, akurát sme stretli ďalšieho pána – išiel z Pezinskej baby a až dole ku Kameňolomu. Mal malý batôžtek a stretol týpka, ktorý išiel z Dukly niečo pred nami, a o ktorom sme čítali vo vrcholových knihách. Dali sme mu na nás kontakt a rozlúčili sme sa.
 |
| Vápenná |
Najväčšia smola toho dňa bola hrozné počasie – ja som z neho bola psychicky odpísaná. Naštie sa na po hroznom stupáku zo Sološnickej doliny (kam sa strašne strmo zostupovalo) do sedla Skalka postupne začalo vyjasňovať a kým sme prišli na Panské Uhliská (zase človek musí obchádzať velkú zátarasu až k Hubalovej) bolo už pekne.
Na Čermák to bolo len kúštik, ale my sme si dali dve poriadne prestávky aký sme boli unavený.
Peťo zase mlel z posledného, ja som chytila druhý dych spolu s východom slniečka. Konečne po príchode do cieľa sme neboli len hladní, mokrí a unavení, ale mali sme aj spoločnosť – ako inak, veď sme boli na Čermáku, aj keď uprostred týždňa. Partia chalanov, ktorí mali veľkú zásobu živej vody, robila celkom hluk a dúfala som, že nás veľmi rušiť nebudú.
 |
| Hubalová |
Nejak sme uvarili večeru, povystierali oblečenie na vzduch aby sa uschlo, aj keď len na chvíľku, lebo sa zase rozpršalo a zaľahli sme spať. Teda Peťo sa šiel ešte umyť k prameňu a vrátil sa plný nových síl. Tešil sa ako malý, že nás čaká posledný úsek našej cesty predtým ako dôjdeme do civilizácie – Bratislavy.
 |
| Čermák |
Ráno sa ukázal byť pravdivý ten pesimistickejší model počasia – ako inak. Najprv to nevyzeralo až tak zle – Peťo si ešte stihol naimpregnovať boty a pomaličky sme schádzali strašne strmým svahom dole na Brezinky. Tam sú tri smerovníky, keby niekto veľmi chcel, tak si nájde nejaké miesto, kde sa zhodiť, ale vedie tam aj cesta pre autá. Za tretím smerovníkom sa popri ceste, asi za 20 metrov nachádza prameň (je tam aj značka), ale je slabší a vyviera zo zeme, takže sme museli obetovať jednu našu flašku ako naberačku. 
Po ceste na Mon Repos sme stretli bandu kamzíkov a aj posed. Museli sme obchádzať barikádu, lebo niekto si kúpil časť lesa, ale nevadí. Čo vadilo bol fakt, že začalo pršať – najprv len hrozne spŕchlo, tak sme sa schovali pod strom, ale dobre sme spravili, že sme sa rovno aj obliekli, lebo ako sme došli na Mon Repos, začalo liať ako z krhly a neprestalo najbližšiu hodinu. Možno aj dlhšie, len tým ako sme vyšli na Klokoč, sme asi vyšli nad oblak. 
Na Vápennej samozrejme NIČ nebolo vidno, akurát sme stretli ďalšieho pána – išiel z Pezinskej baby a až dole ku Kameňolomu. Mal malý batôžtek a stretol týpka, ktorý išiel z Dukly niečo pred nami, a o ktorom sme čítali vo vrcholových knihách. Dali sme mu na nás kontakt a rozlúčili sme sa. 
Najväčšia smola toho dňa bola hrozné počasie – ja som z neho bola psychicky odpísaná. Naštie sa na po hroznom stupáku zo Sološnickej doliny (kam sa strašne strmo zostupovalo) do sedla Skalka postupne začalo vyjasňovať a kým sme prišli na Panské Uhliská (zase človek musí obchádzať velkú zátarasu až k Hubalovej) bolo už pekne. 
Na Čermák to bolo len kúštik, ale my sme si dali dve poriadne prestávky aký sme boli unavený. Peťo zase mlel z posledného, ja som chytila druhý dych spolu s východom slniečka. Konečne po príchode do cieľa sme neboli len hladní, mokrí a unavení, ale mali sme aj spoločnosť – ako inak, veď sme boli na Čermáku, aj keď uprostred týždňa. Partia chalanov, ktorí mali veľkú zásobu živej vody, robila celkom hluk a dúfala som, že nás veľmi rušiť nebudú. 
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára