6.8. 2010 - Epilóg

Celé nás to vyšlo 150 euro a to sme stáli v každej krčme, ktorá išla okolo. Čo viac dodať? Kto ide s nami ďalší krát? :D

A teraz vážne. Výjsť nás to vyšlo 150 euro, a bolo to najlepšie investovaných 4500sk vôbec. Človek zažije  veľa nových vecí, spozná nových ľudí, nové miesta i zvyky. Pred touto cestou som Slovensko dosť odsudzovala, teraz ale už viem, že je to prenádherná krajina plná úžasných ľudí (vynímajúc Bratislavu, tú stále neznášam). Určite odporúčam - nájdite si čas a spoznajte našu rodnú zem tak , ako ju pozná (zatiaľ bohužiaľ len) málo ľudí. Lepšia dovolenka než oddýchnutie si od VŠETKÉHO reálneho neexistuje!

Viem, že je toho tu hrozne moc popísaného, ale kto niečo podobné absolvoval vie, že sa to jednoducho skrátiť nedá a aj do tejto dĺźky, je to o mnoho vecí okresané. Snáď sa Vám to teda dobre čítalo, dalo Vám to niečo do života a hlavne inšpirovalo k podobným vylomeninám - my sme sa naozaj len zobrali a išli, zabezbečili sme si aké- také mapy a čo najlepšie naštudovali z blogov, kde sa asi dá spať a kde je asi voda - aj keď v reáli to aj tak vypáli inak.

Preto by som na túto cestu odporúčala dve veci : Odhodiť súdnosť - veď pod stolom pred krčmou sa spí najlepšie! a vziať GPSsko- keď sa človek stratí, vie sa najľahšie nájsť. A samozrejme odvahu a dobrú náladu tiež zbaliť do batoha!

Dúfam teda, že sa skoro stretneme niekde pod Osadníkom pri naberaní vody zo studničky!

5.8. 2010 - Deň 30.

5. 8. 2010 – Štvrtok– 24. Deň putovania – Kamzík -Devín (21,5km 5,3h)

Kamzík

Horský park

A tak sme si dali na deviatu budíka, po desiatej sme vyrážali pomaly z domu a o jedenástej začínali náš posledný úsek. Veľké ruksaky sme vymenili za jeden maličký s dvojlitrovkou vody a nejakou poživňou. Pod Kamzíkom sme objavili ešte pár ohnísk a za Červeným mostom sme stratili značku – tu v Bratislave je značkovanie fakt otrasné. Keby som tu nebývala a nevedela ako ide tak sa asi stratíme. 

Vo všeobecnosti sú dve možnosti – postarom zísť z Koliby ako chodí trolejbus, do mesta a odtiaľ na Slavín a potom pokračovať do Mlynskej doliny , alebo po terajšej červenej (bývalej modrej) ísť za Kamzík ako sme šli my, za červeným mostom ísť poza domčeky, prejsť cez prechod pred Patrónkou a cez Horský park (ktorý som dovtedy nevedela nikdy nájsť) okolo Slavína snáď najstrmším kopcom v Bratislave zísť do Mlynskej. 

Slavín

Tam sme si dali to najlepšie, čo v Bille majú – Clever makovník – žiaden iný kupovaný makovník nemá toľko maku ako tento (bohužiaľ sme si ale nevšimli nápis na obale a kúpili sme si nechtiac kakaový, ktorý bol síce tiež dobrý, ale..:)). Pokračuje sa poza intráky – kde značka neexistuje – musíte odbočiť na jednu z vedľajších ulíc –Vretenovú. 

Tam v lese začína značka a prevedie vás lesom, z ktorého keď vídete, teba zabočiť vpravo a uvidíte ďalší lesík so schovanými schodmi hore – nimi hore a potom viac menej rovno – ku mostu na konci Karlovky (tam kde je obratisko električiek). 

Najkrajší výhľad :D

Neznýmy pomník, kvôli ktorému človek vojde do kríkov a po 2 metroch z nich vyjde

Ním prejsť a medzi stromom a nejakým domom, sa pri žliabku ide po červenej až do lesa – Jezuitského lesa. Jedna pasáž je plná komárov, ale to potom prejde – u nás potom nasledovala pasáž plná bedlí. A tiež začali Peťove črevné problémy.  Úspešne sme to ale zvládli – prísť až k hradu, s plnými náručiami bedlí a celkom už zdravý. Ešte sme mali asi 5 minú na dobehnutie k pokladni (o 1630 je posledný vstup na hrad) ale povedali sme si, že niečo si musíme nechať aj nabudúce. 

Devín

a časť bedlí

Devín

A tak sme sa odviezli busom domov, s tým, že putovanie nám skončilo, Peťo išiel ráno domov a ja na chatu s kamarátmi. Už vtedy mi to chýbalo.

KONIEC / ZAČIATOK

4.8. 2010 - Deň 29.

23. Deň putovania – Čermák – Kamzík (33,1km 8,25h)

Pezinská baba

Ráno ma skoro porazilo – počasie sa skoro nezmenilo a pri pomyslení, že pôjdeme mokrí a v mraku celú cestu až domov, sa mi tisli slzy do očí. Keď som niečo nebola schopná, bolo to chodiť po horách v hmle, mraku, mokrote a vlhku, keď človek nevidí poriadne pred nos a nie to ešte na značku.  Preto po vyštveraní sa na Skalnatú som mala pocit, že z Baby pôjdem busom.

Konské Hlavy

Cesta ako taká nebola zlá – viac menej taká prechádzka, aj okolo vojenskej stanice sme šli, kde bolo zvláštny mechanizmus, ktorí vyzeral ako ufo. Popri stožiaroch sme prišli na Babu, kde nám milý pán bufeťák dal (okrem kofoly v plastovej fľaši, čo sme si kúpili) vodu – dokonca ešte jednu fľašku navyše, ale tá strašne páchla po vínovici, ktorý v nej evidentne predtým bola, takže sa z nej moc piť nedalo. Tento pán bol profesor, ktorý si cez voľné dni takto privyrábal, lebo ho to bavilo. 

3 Kamenné kopce

Ja so ešte odbehla nájsť bus a zistila som, že jediný ide ráno a druhý až o štvrtej poobede..bol obed..a keďže sa pomaly začalo rozvidnievať, povedala som si, že sa prekonám a dôjdem až na ten Kamzík.  Nasledoval teda menší výstup na Konské hlavy a konečne sme začali hojnejšie stretávať ľudí – resp. cyklistov.   

Somár

Na Konských hlavách bolo ohnisko a potom cesta dole a viac menej stále rovno popri vojenskom obvode, takže nad nami stále bzučali stíhačky. Celá cesta bola veľmi pohodová, pretože už vyliezlo slniečko a bolo nám aj trocha horko – jediná nevýhoda bola, že Peťa zase začala bolieť noha. Poriadne sme sa ale naobedovali pod Tromi kamennými kopcami, vyliezli na Somára a celkom to šlo.

Za Salašom pred Bielym Kameňom je jeden krásny prameň, na Bielom Kameni je super kofola a potom ďalšie veľké množstvo prameňov a informačných tabúl. Zo všetkých ma najviac potešila tá s nápisom „Mestské lesy Bratislava“. 

Za Bielym kameňom sa nachádza veľa prístreškov a ohnísk – stanovať ako tak sa vraj nedá – to píšu tabule, ale tak správny zálesák...:) Posledné metre na Kamzík sme doslova odbehli – ľudí tam bola kopa a keď okolo nich šiel párik, ktorý mal strašne veľké batohy, vyzerali ako poslední sedláci a hróózne smrdeli, len tak nechápavo pozerali. 

Veľa veľa prístreškov

A vody

Naša radosť nad smerovníkom s nápisom „Kamzík“ sa nedala opísať – konečne som bola doma – čo bolo aj dobré, lebo mi začali chýbať také veci ako splachovací záchod alebo jedlo bez glutamánu a iných konzervantov, ale na druhej strane, mi bolo neskutočne ľúto, že naše dobrodružstvo končí. Toľko zážitkov a spomienok..hneď v tej chvíli som vedela, že to chcem absolvovať ešte raz – a už celé. 

 

Smradlavé oblečenie, ktorého pach naplnil celý byt :X

 

Nasadli sme na trolejbus a viezli sa ku mne domov, kde nás čakala mamina so špízmi, banánovou strieškou (najlepší koláč na svete) a čistou vodou s vaňou a postieľkou. Na ďalší deň sme to chceli doraziť – prejsť sa na Devín.

Pohľad na domov

Kamzík

3.8. 2010 - Deň 28.

22. Deň putovania – Ostrý Kameň – Čermák (26,2km 7,2h)           

   

Ostrý Kameň

Vodná nádrž Buková

Ráno sa ukázal byť pravdivý ten pesimistickejší model počasia – ako inak. Najprv to nevyzeralo až tak zle – Peťo si ešte stihol naimpregnovať boty a pomaličky sme schádzali strašne strmým svahom dole na Brezinky. Tam sú tri smerovníky, keby niekto veľmi chcel, tak si nájde nejaké miesto, kde sa zhodiť, ale vedie tam aj cesta pre autá. Za tretím smerovníkom sa popri ceste, asi za 20 metrov nachádza prameň (je tam aj značka), ale je slabší a vyviera zo zeme, takže sme museli obetovať jednu našu flašku ako naberačku. 

Brezinky

Po ceste na Mon Repos sme stretli bandu kamzíkov a aj posed. Museli sme obchádzať barikádu, lebo niekto si kúpil časť lesa, ale nevadí. Čo vadilo bol fakt, že začalo pršať – najprv len hrozne spŕchlo, tak sme  sa schovali pod strom, ale dobre sme spravili, že sme sa rovno aj obliekli, lebo ako sme došli na Mon Repos, začalo liať ako z krhly a neprestalo najbližšiu hodinu. Možno aj dlhšie, len tým ako sme vyšli na Klokoč, sme asi vyšli nad oblak. 

Klokoč

Tak - či onak sme boli durch mokrý a ja som z toho rozhodne nebola vôbec nadšená. V sedle Uhriská sme stretli premočeného pána v sandálkach, ktorý bol nadšený ako malé dieťa, že nás stretol - niekoho kto sa aspoň odhodlal na cestu SNP. Na Mesačnej lúke sme si dobrali vodu a rozhodli sme sa, že sa naobedujeme niekde na Vápennej. Inak prameňov je tu neúrekom – Breznky, Mon Repos, Amonova lúka, Mesačná lúka, Čermák (náš dnešný cieľ). 

Mesačná lúka

Na Vápennej samozrejme NIČ nebolo vidno, akurát sme stretli ďalšieho pána – išiel z Pezinskej baby a až dole ku Kameňolomu. Mal malý batôžtek a stretol týpka, ktorý išiel z Dukly niečo pred nami, a o ktorom sme čítali vo vrcholových knihách. Dali sme mu na nás kontakt a rozlúčili sme sa. 

Vápenná

Najväčšia smola toho dňa bola hrozné počasie – ja som z neho bola psychicky odpísaná. Naštie sa na po hroznom stupáku zo Sološnickej doliny (kam sa strašne strmo zostupovalo) do sedla Skalka postupne začalo vyjasňovať a kým sme prišli na Panské Uhliská (zase človek musí obchádzať velkú zátarasu až k Hubalovej) bolo už pekne. 

Na Čermák to bolo len kúštik, ale my sme si dali dve poriadne prestávky aký sme boli unavený.  Peťo zase mlel z posledného, ja som chytila druhý dych spolu s východom slniečka. Konečne po príchode do cieľa sme neboli len hladní, mokrí a unavení, ale mali sme aj spoločnosť – ako inak, veď sme boli na Čermáku, aj keď uprostred týždňa. Partia chalanov, ktorí mali veľkú zásobu živej vody, robila celkom hluk a dúfala som, že nás veľmi rušiť nebudú. 

Hubalová

Nejak sme uvarili večeru, povystierali oblečenie na vzduch aby sa uschlo, aj keď len na chvíľku, lebo sa zase rozpršalo a zaľahli sme spať. Teda Peťo sa šiel ešte umyť k prameňu a vrátil sa plný nových síl. Tešil sa ako malý, že nás čaká posledný úsek našej cesty predtým ako dôjdeme do civilizácie – Bratislavy.

Čermák

2.8. 2010 - Deň 27.

21. Deň putovania – Brezová pod Bradlom – Ostrý Kameň (34,5km  9,12h)

Brezová pod Bradlom

Dlhé Rovné

Zase sme sa raz zobudili pred budíkom a čakal nás krásny deň – slniečko už svietilo a boli sme záhadne plný energie, ktorú sme mali, ako sme zistili, vlastne len preto, že naše batohy boli skoro prázdne. Za rekordné 3 hodiny sme boli na Dobrej Vode - aj s odbočkou na Dobovodský hrad a polhodinovou pauzou na ošetrenie mojich pľuzgierov na Skaliom. 

Na Mladosťi za Dlhými rovnými sme videli nejakú starú chatku – pri nej sme tuším chceli noc predtým spať. Cesty boli krásne – naozaj bolo vidno, že sa blížime k Bratislave. Čo ma ale trocha vyviedlo z miery bol fakt, že výstup z lesa na Dobrú vodu bol priamo cez cintorín. Zdalo sa mi to celkom nemiestne vzhľadom na fakt, že cintoríny sú aspoň pre mňa tak povediac "posvätné" miesta.

Dobrovodský hrad

Každopádne vám ale odporúčam nakúpiť v Brezovej – na Dobrej vode majú len jeden malý obchod, ktorý bol zatvorený, keď sme došli – mali práve inventúru jediné naše šťastie bolo, že tam pani predavačka mala svedka, tak sme si po uprosení mohli nakúpiť – inak neviem kde by sme zohnali jedlo:-/ 

Pred obchodom pri jazierku sme sa zložili jak poslední bezdomovci a poriadne sa nadlábli. Neviem, či to boli plné žalúdky alebo ruksaky, ale potom sa kráčalo strašne – hore kopcom sme skoro umreli , tak sme si spravili zázračný nápoj z hroznového cukru a citróna, čo sme dostali do daru, a trocha to pomohlo. Alebo to možno bol kopec dole, ktorý nasledoval. 

Pri Bukovej - vlaku

random hroby

Ďalší úsek na Mihalinovu tiež ubehol extrémne rýchlo, ale potom sa to začalo vliecť. Ťažké batohy tlačili na päty a asfalt tiež nepomáhal. Ledva – ledva sme došli na Dolnú Rakovú resp. na Bukovú – vlak a tam sme sa zvalili ako také mŕtvolky. Vedeli sme, že na Mon Repos už neprídeme, ale chceli sme to potiahnuť aspoň ako sa dalo. Popri privátnej chovnej stanici s domčekom obrasteným brečtanom sme došli k sokolovským chatkám, kde bolo veľa možností kde prespať. 

Zo Zárub

Na autobusovej zastávke pri kameňolome sme si zase oddýchli – Peťo si musel vybrať ďalšieho kliešťa – zase raz musím pochváliť  svoje podkolienky. Zjedli sme posledné zásoby ovocia a zeleniny, čo sme dostali a pobrali sa ďalej po asfaltke hodný kus. Na začiatku Bukovej sme vošli do lesa, k chatkám – tam sme nechtiac zišli dole, pod chatky – malo sa ísť popri chatkách až k poslednej. V tej sme stretli starší manželský pár, ktorý nám hovoril o troch chlapcoch, ktorý sa vybrali cestu SNP asi pred 2 týždňami. Pán nás ešte upozornil, že voda hore nie je a pobrali sme sa. 

Záruby

Výstup na Záruby nás skoro zabil. Pod Havraňou skalou bolo síce ohnisko a tým krásna možnosť prespať, ale makali sme ďalej. Achilovky sa Peťovi zase raz začínali ozývať a tak som dúfala, že skoro sa niekde usalašíme. Ďalší znak toho, že sme sa blížili k Bratislave boli okrem odpadkov aj ľudia. Najprv sme pred Zárubami stretli jedného môjho kamaráta, ktorý sa s veľkou partiou ľudí vybral na Katku. Chvíľku sme pokecali a obe skupinky pokračovali ďalej– týmto pozdravujem Lukáša!  

Pred Ostrým Kameňom

Na Zárubách nasledoval posledný oddych pred zložením sa – Peťo už mlel z posledného. Aj keď sa tam dalo spať, bolo tam zase raz ohnisko, chceli sme to ešte potiahnuť. Pred zrúcaninou Ostrého hradu sa nám podarilo zísť na chvíľku z cesty. Cestičky sú úzke, kamienkové a zle sa po nich chodí, najme z veľkým batohom. Úspešne sme to ale prežili a Ostrý kameň bol naším útočiskom – ešte som zavolala mame, či nás nečaká búrka, lebo sme boli celkom vysoko, ale pohodka. A na druhý deň malo byť vraj pekne. Podľa jedného modelu. Podľa druhého mali strašne pršať. 

Pred Ostrým Kameňom

Každopádne sme si postavili stan a začali variť večeru, aj oheň sme chceli, ale na to sme nemali dosť síl a času – okolo šli totiž dvaja chalani z Pezinka– vysvitlo, že s jedným mám spoločným známych a ako mi potom neskôr môj najlepší kamarát povedal – s jeho starším bratom som bola na výlete v Prahe – ten svet je fakt strašne malý. V noci troška fúkalo, chodili okolo srnky, ale nám sa spalo parádne.